Zrkadielko, zrkadielko, kto je najkrajší na svete? Ja? Nie!

Je to už hrozne dlhá doba... Dlhá doba, kedy som naposledy zdieľala moje veselé i smutné, občas aj humorné, inokedy morálne, či dokonca choré a nezmyselné myšlienky... 

Ako by to bolo včera... A predsa som ostala ticho. Celé dni, týždne, mesiace - dokonca až roky. Kde som sa stratila? Prečo som prestala? A napokon, kde je dôvod, prečo som zanechala to, čo mi spôsobovalo tak veľa radosti? A tak pozerám. Pozerám do zrkadla. Som to naozaj ja? Je náš odraz v zrkadle obrazom, ktorý vidí i naše okolie?

__________

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna žena. Celý svet ju obdivoval a miloval. Bola symbolom ženskosti, krásy a sexappealu. Módna ikona. Dokonalá, fascinujúca, geniálna, skvostná... Mala všetko. Ale predovšetkým mala depresiu... Už nie je.

__________

Život je proste dynamický.... Sme ako cestujúci, ktorí rýchlo naskakujú na vlaky smerujúce k zástavkám našich snov. Občas vystúpime na nejakej medzizástavke, a počkáme na nasledujúci spoj. Inokedy sa vezieme v rovnakom vlaku celé roky. Dakedy nastúpime bez lístka a riskujeme pokutu od štikmajstra... Niekedy prestupujeme po všakovakých miestach, až kým sa dostaneme do nášho vysneného cieľa. Voľakedy vystúpime ešte skôr, ako sme mali naplánované. Dennodenne sa týmito vlakmi života vozíme hore-dole a očakávame, že naša konečná zástavka, bude náš vytúžený sen. No čo ak nastúpime do nesprávneho vlaku? Máme vystúpiť na prvej možnej zástavke a vrátiť sa späť? Alebo sa máme viezť do neznáma? Čo ak je na konci tejto trasy presný opak toho, po čom túžime?

__________

Bolo nebolo, za jedným krajským mestom a dvoma okresnými mestečkami bola jedna ľúbezná prímestská časť, v ktorej žila ambiciózna a cieľavedomá žena... Táto žena mala sen. Chcela pracovať v miestnej prestížnej zahraničnej firme. Po štyroch rokoch, troch neúspešných pohovoroch , dvoch rozchodoch a jednom dieťati sa jej sen stal skutočnosťou. Zo dňa na deň ju prijali na jej vytúženú pozíciu. Mala všetky predpoklady na to, aby sa stala zamestnankyňou roka. Plynule rozprávala viacerými cudzími jazykmi, ovládala všetky programy balíčku MS Office a mala fantastické komunikačné schopnosti. Do práce chodila s nadšením. Každé ráno vstávala plná elánu a nemohla sa dočkať všetkých výziev, ktoré ju v práci čakali. Celé dni pracovala na zlepšovacích návrhoch, pripravovala podklady pre manažérov a riešila problémy s dodávateľmi. Čím ďalej, tým bývala v práci dlhšie. Práca ju tak napĺňala, že v nej začala tráviť i svoj voľný čas. Postupne začala nahrádzať posedenia s kamarátmi za telefonáty pracovným partnerom. Prestala sa o seba starať a pekne sa obliekať, pretože mala neustále dojem, že potrebuje urobiť niečo do práce. Čas bežal a ona za rovnakú (nástupnú mzdu) pracovala 12 - 16 hodín denne. Jedného dňa potrebovala urgentne dovolenku. Jej nadriadený jej však dovolenku neschválil so slovami "nemôžem ti dať teraz dovolenku - potrebujeme ťa". Cítila sa byť naozaj dôležitá a cenná pre svoju firmu. Časom si uvedomila, že je v práci dostatočne dlho, aby si mohla vypýtať zvýšenie platu. Pohorela však, pretože firma nebola v kondícií na zvyšovanie miezd. O nejaký čas neskôr potrebovala opäť dovolenku, ktorú nedostala. Prišlo jej to hrozne ľúto. Celé dni pracovala na plno, a predsa si nezaslúžila odmenu? Ranné vstávanie do práce sa zmenilo z idylky na nočnú moru. Práca ju už nenapĺňala. Cítila sa byť ukrivdená, no i tak nedokázala povedať "nie" a vždy poctivo vykonala všetky úlohy, ktoré na ňu boli delegované. Už nie preto, lebo ju práca napĺňala, ale preto, lebo nechcela spôsobovať ťažkosti svojim kolegom. Stále uvažovala, kde nastala chyba... Robila všetko preto aby bola plnohodnotným zamestnancom a napriek tomu jej len pribúdalo zodpovednosti a ubúdalo výhod. Jedného večera mala sen. Snívalo sa jej, že ide vlakom do krajského mesta. Mala na sebe krásne čierne šaty v štýle boho s vyšívanými rúžovými kvetmi a nové semišové sandále na vysokom opätku. Vlasy mala natočené, nechty namaľované a v kabelke mala vintage tabatierku plnú cigariet. Keď sa zobudila uvedomila si, že krásne šaty visia v skrini už aspoň tri roky, nové sandále nemala ani raz obuté a tabatierku nenaplnila cigaretami už roky Pána, lebo proste nemala čas. Rozhodla sa, že to zmení. Bola druhá januárová sobota. Zrazu mala v sebe to, čo už dlho nie - elán a chuť - ale nie do práce - do života. V umelom kožúšku a štýlových čiernych čižmách, ktoré siahali až nad kolená sa vybrala na vlakovú zástavku. Nevedela kam ide. Chcela len tak naskočiť. Do neznáma. Chcela byť sama so sebou. Ísť na rande sám so sebou je ako mäso vo vlastnej šťave. Možno by bolo niekedy lepšie s omáčkou alebo obalené v trojobale... Ale občas chceme práve to, čo z nás robí nás... Svoju šťavu... Dala si drink, pustila si v jukeboxe Michaela Jacskona (však klasika) a písala. Písala o tom, ako občas v živote venujeme až moc veľa úsilia tam, kde si ho naše okolie neváži. Neznamená to však, že prestala chodiť do svojej "milovanej" práce. Len prehodnotila svoj rebríček hodnôt.  Pretože nemilovať seba a nerobiť v živote aj veci, ktoré nás napĺňajú a tešia je ako nastúpiť do zlého vlaku...

__________

Jedna veľmi obdivuhodná žena (Erin Brookovich)  raz povedala: "Život je naplnený konkrétnymi povinnosťami a zodpovednosťou, ale žiadna nie je taká základná, primárna, či dôležitá ako zodpovednosť, ktorú máme k sebe." Je pravdou, že byť moc egocentrický asi nie je správna voľba, ale vidieť v zrkadle len nejaké telo bez duše je asi tým najhorším znamením, ktoré môžeme od svojho života dostať. Vnímame sa naozaj tak, ako nás vníma naše okolie? Určite nie. Je všeobecne známe, že v zrkadle vidíme náš obrátený (zrkadlový) obraz... Čo nám môže podať celkom skreslený pohľad na seba samého... Preto je možno lepšie, ak raz za čas nájdeme niekoho kto nás odfotí a ukáže nám naše pravé "ja". Možno budeme prekvapení tým, že v skutočnosti sme oveľa krajší (a to tak zvnútra ako i zvonka) ako si myslíme...   

__________

Ak by sa tá žena raz neprebudila s myšlienkou, že treba začať znova žiť i pre seba, možno by dopadla ako tá slávna, krásna a dokonalá Marilyn Monroe. (česť jej pamiatke)

__________

P.S: Chcem vyjadriť veľké poďakovanie mladému typkovi z koncerta v sobotu, že mi pripomenul, kto som a čo milujem. Ďakujem!