Zatváram brány. Liečim si rany.

Radosti, starosti.
Cnosti a bolesti...
So životom späté.
Pekelné i sväté.

 

V živote sa musíme neustále pasovať s množstvom emocionálnych atakov. Daktorým sa vyhneme. Iné nás len tak šuchnú... Daktoré nás zasiahnu priamo do srdca... Niektoré rany sa hoja dlhšie, iné kratšie... Podaktoré rany ostávajú úplnou minulosťou, a pod náplasťou nezostane ani jediný dôkaz ich existencie. No iné sa vynoria z popod pokožky keď to najmenej čakáte...

Keď sa začne temer zahojená rana opäť otvárať, zacítime úzkosť. Čo ak sme ju už považovali za vyliečenú? Existuje preventívne opatrenie, ktoré by nás chránilo pred opätovným zranením? Stávajú sa z nás v niektorých životných situáciách osoby s poruchou duševného sebapoškodzovania?

__________

Bola raz jedna žena. Možno bola divná, možno bola iná... Možno bola len ranená. No i napriek všetkým ranám, ktoré v živote utrpela, nikdy nestrácala nádej.

                                   

Zjazvené srdce sa pomaly dávalo dokopy. Keď už bola na najlepšej ceste posunúť sa vpred, prišlo dačo nečakané. Priamo pred pravou predsieňou sa objavila minulosť. 

                                   

Nevedela ako sa má správať... Rozmýšľala ako k tomu mohlo dôjsť? Znamenal príchod toho, kto srdce jej zranil, niečo osudové? Alebo to bola len náhoda? Či vari nehoda?

                                       

Myšlienky na osud ju prinútili premietnuť si minulé udalosti v hlave... Bolo to pre ňou ako film – ako film, ktorý pozerala v kine s 3D okuliarmi na očiach... Tak živé. Tak realistické. Zacítila ako sa jej otvára bolestivá rana.

                                   

Ako sa rana otvárala menil sa jej smútok na pocit nespravodlivosti a hnev. Ako sa opovážil znova vkročiť do jej predsiene? 

                                   

No nech bol hnev akokoľvek silný spomienka na jeho oči, modré sťa ten najbúrlivejší oceán jej nedovolili ho nenávidieť. Na chvíľu sa ocitla niekde medzi nebom a zemou, kde v rozprávkových rúžových šatách letela po modrastom nebi. Kde jej srdce plesalo. Kde sa cítila tak skvelo...

                                   

Niekde medzi ligotavým purpurovým obláčikom a slniečka z Teletubbies ju prebrala obrovská slza stekajúca po jej líci. Je krásne snívať. Je krásne splývať... Zamyslela sa... Chce sa stať opäť len hračkou, ktorá bude o týždeň zahodená v kúte? Má za potreby vypáliť si temer zahojenú ranu žeravým šípom? Cestovať v čase je tak fascinujúce... Cesta do praveku však nikdy neodhalí krásy budúcnosti...

                                   

Možno sa jej už podobná príležitosť nenaskytne. Možno je niekde na blízku... Niekto, koho oči sa síce nebúria jak vody oceánu... Niekto, koho ruky budú tou najlepšou prevenciou na bolestivé rany...

__________

Niektoré situácie v našich životoch sa opakujú. Niektorí ľudia si znova nachádzajú cestu do našich sŕdc, i keď už dávno patria na zoznam osôb so zákazom vstupu. Najhoršie na tom je, že zväčša nám ubližujú ľudia, na ktorých máme doslova slabosť. Dokážeme im veriť a odpustiť i keď nás neraz bodli nožom priamo do hrude. No na druhej strane si za všetko môžeme sami... Kým sa nenaučíme potláčať naše slabosti, budeme obeťami sebapoškodzovania... A môže sa stať, že pre naše emo sklony sa k nám nikdy nedostanú tí, ktorí nevlastnia zbrane...

__________

P.S: Venované tým, ktorí rany nespôsobujú, ale hoja...