Za úspechom honba je časovaná bomba

Pomaly cítim ako zo mňa vyprchá život. Preniká cez končeky prstov niekde do neznáma. Neviem si nahmatať pulz. Žijem ešte? Moje myšlienky sa rozpŕchajú ako hmla v hlbokom údolí. Viem čo musím robiť... Aj to robím. Veď kto to urobí, ak nie ja? Som nezničiteľná a predsa krehká. Som robot, ktorý túži po emocionálnom vzplanutí a predsa idem dennodenne v tempe nastavenej normy. Tikám, ale nevybuchnem.  Čo sa stane ak prestrihnem červený káblik? Robím naozaj to čo chcem? Zavolajte niekto technológa!

__________

Bola raz jedna veľmi zaneprázdnená žena, ktorá túžila po tom, aby mal deň aspoň 48 hodín... Neustále si predstavovala ako by bravúrne zvládala veškeré povinnosti a ešte by jej k tomu ostalo dostatok času na vychutnávanie si všetkých tých krásnych okamihov života... Samozrejme, že jej želanie sa nikdy nestalo skutočnosťou a tak sa musela prispôsobiť realite a zvládať to ako ostatní ľudia - proste za 24 hodín.

Ešte predtým, než kohút stihol upozorniť dvor na príchod rána už mala vyľopanú kávu a valila do roboty. Kým kohút prvýkrát zakikiríkal mala už dve hodiny práce za sebou. I keď ju po práci čakala ďalšia práca vždy s nadšením plnila rôzne bojové úlohy od svojej rodiny, kamarátov a známych - proste chcela urobiť všetko. Neskoro večer keď sa už mesiac prebrodil cez polovicu oblohy zvykla zaľahnúť do postele a rozmýšľať nad všetkými povinnosťami, ktoré ju na druhý deň čakali. Každú jednu úlohu brala ako výzvu, ktorej splnenie ju poháňalo ďalej.

Striktne načasované dni trvali čím ďalej, tým dlhšie a noci sa menili na naničhodné driemanie...

Jedného dňa zaspala do práce. Neskorý príchod zdevastoval všetko to dokonalé načasovanie, v ktorom zvykla plniť svoje ciele. Vlnila sa na vetách prichádzajúcich od jej kolegov a nadriadených až kým si neuvedomila, že kľačí na kolenách a roní slzy. Zrazu nevidela žiaden svetlý bod. Žiadnu motiváciu. Len tmu a niekde ďaleko za tou tmou bola jej duša, ktorá tak moc potrebovala jej pozornosť, až sa jej úplne vzdialila.

Z kruhov pod očami vychádzala silná bolesť, ktorá nútila slzné kanáliky roniť slzy. Kde je nejaké to potešenie? A kto sa teší? Ona nie... Ak nie ona, tak kto? Prečo nevidí okolo seba žiaden úsmev na tvári, ani nepočuje žiadne slová uznania za všetko čo urobila doteraz? Je azda naozaj len robotom? Prečo si myslela, že tým, že sa pretrhne bude v očiach iných lepšia, alebo že ju azda budú mať radi, či sa jej azda ráta každý dobrý skutok a nakoniec pôjde do neba? Možno chcela len pomôcť, ale kto pomôže jej? Možno jej mohol pomôcť niekto teraz - keď je taká maličká ako "pán-božková kravička". Ale nikto to neurobil.

Duch ďaleko bolesť blízko - zmeň to - friško! Alebo je už neskoro. Alebo to mala urobiť už dávno? A zrazu bol deň taký dlhý...  Kedy to už skončí? V hlave sa jej objavovali všetky tie maličkosti, na ktoré sa tešila - no neustále ich odkladala na dni, kedy bude mať viac času.

Myslela na novú platňu Davida Bowieho, ktorú si ešte nemala čas vypočuť. Myslela na krásne topánky s ornamentovým opätkom a holou špičkou, ktoré si ešte nikdy neobula. Myslela na to, s akými silnými emóciami skladala svoju krásnu masívnu dubovú posteľ, na ktorej tak málo spáva... V hlave sa jej marilo, ako krásne voňajú esenciálne sviečky s vôňou ópia, ktoré celé mesiace ležia na komode. Ako asi tak voňajú? Aké by to bolo krásne teraz si ich zapáliť, pustiť platňu a len tak chillovať... Kedy to robila naposledy? A prečo to už nerobí?

A tak vymazala rozsiahly mail, v ktorom analyzovala všetky možné nepriaznivé situácie, ktoré môžu nastať pri transporte kovových dielov na povrchovú úpravu a nahradila ho len sporým mailom s prílohou a podpisom.

V ten deň išla spať skoro. V hlbokom spánku v krásnej posteli ju desil hrozný sen ako jej hlavu žrali obrovské lesklé chrústy, ktoré sa vynárali spopod starostlivo uzamknutých dverí. Hysterický krik ju prebudil do reality. Pozrela do diery v stene, kde už dávno plánovala dať dvere. Možno urobila dobre - aspoň spopod nich nemôžu vyjsť krvilačné chrústy. Ale keby tam tie dvere už boli, mohla sa zamknúť pred svetom. Len tak ležať, pozerať do stropu a zahájiť lucidné snívanie... I bez dverí sa v to ráno rozhodla len tak snívať s otvorenými očami. Predstavovala si, ako si lakuje nechty, kým ma na tvári nafľaskanú pleťovú masku a natáčky vo vlasoch. Predstavovala si, ako sa pomaličky chystá do divadla a konečne si obuje krásne ornamentové topánky. Predstavovala si ako si pohmkáva Davida Bowieho, kým si naťahuje samodržky na kyty.

Vstala z postele a išla urobiť bežné pochôdzky. Pri hľadaní otváracích hodín jednej pobočky sa nemotorne preklikala do histórie hovorov. Tam ju čakal nepríjemný fakt. Naposledy si našla čas zavolať svojej najlepšej kamarátke pred mesiacom. Celý mesiac nebola schopná obetovať hlúpych 5 minút aby aspoň počula človeka, ktorý pri nej vždy stál. A všetko len preto, lebo jej nekonečný boj o pracovný úspech a zadosťučinenie širokému okoliu stál v ceste za pokojným a plnohodnotným životom.  V hlave sa jej premleli všetky možné udalosti posledných mesiacov. Boli tam len pracovné mítingy, pochôdzky, výpomoc známym, večery strávene nezaplatenou prácou, domáce práce. Všetko to, čo mohlo počkať. A aj by počkalo, len stačilo povedať prosté "nie".

A tak sa táto žena rozhodla, že už nechce ďalej márniť drahocenný čas... Neznamená to, že by upustila z pracovnej morálky, ani, že by sa z nej stala neochotná mrochta. Len sa rozhodla viac času venovať sebe a svojim najbližším. Lebo deň má predsa len 24 hodín. A ak nezomrela, tak sa má dobre.

__________

Zmenilo by sa niečo, keby mal deň 48 hodín?  Možno by sme len zvyšovali šancu marenia času. Veď ako veľa času treba na to, aby sme si vychutnávali všetky tie duchaplné maličkosti ako telefonát s priateľmi, či vypočutie si dobrej hudby?

Hovorí sa , že človek sa učí každý deň. A taktiež sa hovorí, že nikdy nie je neskoro, aby človek napravil nejaké svoje chyby a postoje. Avšak čím skôr prídeme na to, čo v našom živote je naozaj prioritou, tým viac času nám ostane na plnohodnotný a pekný život.

__________

P.S: Venované všetkým perfekcionistickým workoholikom pracujúcim v neohodnotených podmienkach pod podpriemerne inteligentným vedením, ktorí si nevedia nájsť čas na seba. Nezabudnite, že v každom z nás je istá časovaná bomba, ktorá vybuchne, ak nepotočíme ručičky na časovači.