Z lásky som kalika, čo niekam uniká

Prázdny pohár... Prázdna duša,
ktorá ešte čosi skúša.
Prázdna fľaša. Prázdny pohľad,
ktorý mrazí, sťa by bol ľad.
Prázdne ruky. Prázdna tvár,
ktorá hľadá k sebe pár.
Prázdne lono. Prázdne pery,
ktorým nik už neuverí.

__________

Bolo nebolo, v krajine vždy modrej oblohy a rozkvitnutých kvetov bola raz jedna láska. Fascinujúca a fenomenálna, sťa slnečné lúče prebíjajúce sa cez farebné sklo kostolného okna. Čistá ako voda z lesného potôčika a hlboká jak Omarova studňa. Motivujúca jako motivačné citáty Dženifer Lopézovej. Dokonalá sťaby čerstvo oholené nohy s žilet Vénus. Okno sa rozbilo, potok vyschol, studňa zmizla pod ťažkým návalom makadámu, Dženifer Lopéz pokračovala v speve, a nohy zarástli... A tak už nebolo...

____________

Ak by sa dal stroskotaný vzťah nazvať nejakým adekvátnym názvom, asi by ho bolo možné prirovnať k pracovnému úrazu s trvalými následkami, pretože po každom jednom rozchode sa staneme mrzákmi až do konca svojho života. Nádej a dôvera ostanú rozbité na obrovské množstvo črepín, ktoré hoci aj skúsime zlepiť, už nikdy nebudú mať ucelenú konzistenciu. A tak kráčam ako láskou hendikepovaná múmia po svete plnom mrzákov. Bude naše brucho ešte schopné hostiť motýle? Dokážu sa ešte roztriasť kolená s umelými kĺbmi? Vedia sa ešte červenať líca pri ťažkom štádiu anémie?

__________

Bola raz jedna žena... Z nejakého logicky nezmyselného a vedecky nepodloženého dôvodu si vždy myslela, že človek je proste stvorený na to, aby  žil v harmonickom páre. Verila, že práve číslo 2 je nadradené všetkému zmyslu sveta a tvorí veškerý vesmír okolo nás. A tak sa vždy v časoch kedy bola sama ako palec na ruke ocitala v nejakom čiernobielom depresívnom filme s katastrofálnym hereckým obsadením. Ako večná optimistka sa s tým samozrejme vždy snažila niečo urobiť. A tak sa po dlhej dobe ocitla v oáze zúfalstva a smútku. Na zoznamke.  Hoci ešte stále pociťovala obrovskú bolesť z posledného  "láskového" úrazu, nemienila svoje naivné sny o rodine a princovi na bielom koni len tak nechať zapadnúť prachom na poličke nesplnených snov. A i keď boli práve lásky jej achillovou pätou, nikdy im nedokázala povedať nie. Zoznamovanie ju vždy bavilo. Prinášalo jej množstvo nových pohľadov na okolitý svet, a ešte viac životných príbehov, ktorým bolo niekedy až ťažko uveriť.  Okrem toho, že túto ženu naozaj fascinovali príbehy typu "napsal život sám" bola aj magnetom na všelijakých zvláštnych týpkov. V podstate nikdy neprišiel na rande muž, ktorého výzor by korešpondoval s fotografiami na zoznamke. Raz prišiel o 30 kíl ťažší chlap, inokedy o 20 rokov starší muž, neraz taký, ktorý mal o desať zubov menej ako na fotke... Vždy si však povedela, že nebude povrchná a nejako to sklamanie na prvý pohľad uhrá do outu... A tak sa časom stalo, že už ju naozaj vôbec nezaujímali fyzické proporcie všetkých tých nezadaných mužov. Horšie však bolo, že zatiaľ, čo ona túžila po priateľstve a pomalom spoznávaní sa, muži si išli taký jednoduchší štýl, a chceli sa jej dostať do nohavičiek mnohokrát ešte skôr ako si stihli povedať o svojich osobných pádoch. A tak sa neraz stretko skončilo slovami "choď do p*če" alebo " alebo "aj tak si škaredá". Zaujímavé bolo, že napriek značným neúspechom na pôde virtuálno-reálného sveta vôbec nestrácala motiváciu skúsiť to znova. Veď napokon, ak by to vzdala, nemohla by sa stretnúť s tou kôpkou naozaj skvelých chlapov, čo za to naozaj stáli, s ktorými bola sranda a v neposlednom rade, ktorým nešlo o prvoplánovú preťahovaniu akciu. (Boh im žehnaj!) Čím viac randila, tým viac sa začala cítiť nad vecou - pretože nejakým spôsobom zabudla, že je smutná. Jedenkrát to však zašlo trocha ďalej. Po hrozne dlhej dobe sa ocitla v momente, kedy sa jej pery prikladali na iné. V tom momente sa pred jej zrakom ocitlo dvestotisíc rôznych výstražných značiek, ktoré ju varovali pred najbežnejšími citovými úrazmi všetkých jej predošlých vzťahov. A tak zaradila spiatočku. Proste nemohla. Nedalo sa. Nie preto, lebo by dotyčný muž bol nejakým spôsobom zlý, škaredý, či nedajbože chuj. Cúvala, pretože sa bála... Bola totiž hendikepovaná - neodkázala si vybudovať k nikomu dôveru. Za každým myslela len na to, že presne takto sa to niekedy v minulosti stalo. Hovorí sa tomu trvalé následky. Hoci by opäť chcela kráčať svetom ako pred tými "láskovými" pádmi, nedokázala to. Z divokého behu sa stala pomalá a opatrná chôdza. Z kamzičích skokov ostalo len ťažkopádne plazenie sa. Do pružných nôh sa dostavili bolestivé kŕče. A tie sa nedajú len tak odstrániť nejakou náplasťou, krémom, či kosmodiskom...  Na druhej strane všetky tie neskutočne kruté až drastické životné údely, o ktorých na stretkách počula ju ubezpečovali v tom, že nie je jediná, kto sa borí v nejakej bažine smútku. A tak nadobudlo jej randenie úplne nový rozmer. Začala sa stretávať s ľuďmi preto, aby sa necítili sami, ako ona. Pretože nech už máte aj milión kamarátaov, kolegiov, či rodinných príslušníkov, nik nedokáže pochopiť ten prázdy pocit, keď chýba parťák do života (aj na turistiku). Vo chvíli, keď prestala brať randenie ako záchranné koleso, ale ako formu užívania si života, zažívala už len pekné chvíle, ktoré boli plné kreatívnych nápadov a plnohodnotného trávenia voľného času. Vždy sa totiž to našiel niekto, kto mal podobné záľuby, ktoré napríklad mohli vykonávať spoločne.  A keď nič iné, mali s ňou predsa rovnaký údel - taktiež boli na čiastočnom "láskovom" invalidnom dôchodku. A to znamená, že je tam ešte stále určitý percentuálny predpoklad, že na láskotvorbe ešte stále môže pracovať. Veď kto neskúsi - ten nevie. A tak skúša - ale nie za každú cenu - ale preto, aby si raz nemusela búchať hlavu o múr, že sa uzavrela všetkým tým možnostiam, ktoré vonku číhali... 

__________

P.S: Venované všetkým ľuďom na zoznamkách. V mojich očiach ste hrdinovia! Pretože sa nevzdávate a chcete dať tomu dokaličenému vzťahovému životu ďalšiu šanc