Učiť sa! Učiť sa! Učiť sa!

Bola raz jedna žena. Po mnohých skrachovaných a bolestivých vzťahoch sa dala dokopy s rodinným známym. Silná romantika, teplo na srdci, trasúce sa kolená a pocit istoty. Jediným háčikom bolo, že sa musela so svojim novým vyvoleným stretávať potajme... Predsa len chcela „radostnú novinu“ o novom vzťahu svojej rodine oznámiť až v pravý čas. Stretávali sa po večeroch na tajných miestach. Jej láska silnela, až pokiaľ sa jedného dňa na rodinnej oslave neobjavil s peknou štíhlou blondínkou. Zlomilo ju to. O to viac, že bola neustále vystavená jeho prítomnosti. Naučila sa svoju bolesť a svoje sklamanie schovávať za širokým úsmevom. Nazbierané emócie sa za mesačného svitu menili na slzy utápajúce sa vo vankúši, na ktorom spala... Nechápala to. Už ho nemilovala, ba necítila ani nenávisť... Prišlo jej to tak absurdné, že sa neustále zasekáva na jednom bode....

__________

Sú situácie v živote, ktoré nezvládame presne tak, ako by sme predpokladali... Dakedy si ich predstavíme v duchu a vyjdeme z nich hrdo a so vztýčenou hlavou... No keď sa naozaj udejú... Zlomia nás. Občas sú to práve situácie, ktoré sme už neraz zažili, alebo sme mali možnosť pozorovať ich ako diváci z prvého radu v divadle... A i keď by sme mali byť poučení a silní, ešte stále prepadávame.

Pravdou všetkých právd je fakt, že sa neustále učíme a nikdy si nemôžeme povedať, že sme v niečom dosiahli vrchol... Alebo? Vyšli sme z lavíc škôl a mali z nás byť ľudia pripravení na život... Ale sme nimi naozaj? V škole si naše hodnotenie máme možnosť opraviť. No ako si napraviť životné skóre? Ak budeme na niektoré situácie reagovať rovnako, neznamená to, že sme sa stali niečím ako prepadnutými žiakmi v triede život?

Niektoré veci nás naučili naši učitelia – zväčša starší, skúsenejší ľudia disponujúci širokým spektrom skrípt o postupoch a riešeniach životných úloh... Počúvame ich skúsenosti a vedomosti. Učíme sa od nich. No nie vždy sú nadobudnuté teoretické znalosti dostatočné na to, aby sme sa dokázali napísať test na výbornú.

Na mnohé veci sme tu sami. Stávame sa samoukmi v ťažkom svete zložitých vzorcov na vzťahy, materiálne i nemateriálne veci... Veľakrát sme vystavení doslovnému experimentovaniu... Môžu dopadnúť nad, či pod naše očakávania... Proste hop alebo trop. 

Všetky tieto nadobudnuté vedomosti, zručnosti a schopnosti potom využívame. Každá jedna zvládnutá životná situácia nám zaručuje postup do ďalšieho ročníka... No čo ak natrafíme na problém, na ktorý nestačia ani teoretické ani praktické skúsenosti?  Budeme donekonečna prepadať?

V škole života nemáme právo na komisionálne skúšky... Ale máme právo vymyslieť si vlastnú stupnicu hodnotenia. Náš subjektívny pocit nám možno hovorí, že sme skúšku nezvládli, no čo ak je opak pravdou? Možno by sme len na seba nemali byť tak prísni... Ak k jednej nedostatočnej zo zvládania životných situácií pridáme všetky výborné z tých ostatných životných "predmetov", môže sa stať, že nás milo prekvapí náš priemer. Poprípade prejdeme na kreditový systém hodnotenia a nezvládnuté situácie si proste prenesieme do ďalšieho ročníka.

Možno práve preto, lebo sme veľakrát zlyhali alebo nezvládli situáciu sa z nás o pár rokov stanú dobrí učitelia, ktorí dokážu objasniť i absolútne absurdity.

__________

Bola raz jedna žena. Veľa krát sa sklamala vo vzťahoch. Po nociach tajme plakala do vankúša. Nechcela zaťažovať svoje okolie tým, že ju niečo bolí. Jedného večera, keď opäť plakala cítila úľavu. Jej plač nebol ohodnotením jej pokazeného vzťahu. Jej plač znamenal, že v sebe nosí obrovské množstvo emócií. Nebyť negatívnych emócií, nie sú tu ani tie kladné...  Hoc boli noci občas smutné a uplakané, jej dni boli plné radosti, smiechu a šťastia.