Temperamentné šaty

Bol raz jeden svet plný rôznych ľudí, rôznych pováh a rôznych osobností... A tam kde bol tento svet, tam žil kedysi dávno jeden múdry muž, zvaný Hippokrates, ktorý sa okrem iného zapodieval i temperamentom a typológiou osobnosti. Roztriedil osobnosti na sangvinika, melancholika, cholerika a flegmatika.

Do tohto krásneho rôznorodého sveta však vstúpil jeden zlý a zákerný faktor zvaný pretvárka... A tak sa začali ľudia správať tak, aby si nepokazili svoju povesť, aby boli vnímaný spoločnosťou ako dokonalí a aby boli všetkým naokolo sympatickí...

A tak sa pohybujeme vo svete, v ktorom nemožno rozoznať s akými typmi osobností sa stýkame, pretože svoj prirodzený temperament skrývajú pod rúškom nejakého komplexného kódexu správania sa.

Zrazu sú ulice nejakým strediskom plným dokonale správajúcich sa ľudí... A tak sa tam strácate, pretože sa nedokážete smiať keď na to nemáte náladu... Nedokážete zdraviť ľudí, ktorých nemusíte s úsmevom na perách... Nedokážete potlačiť svoj temperament...

__________

Poznáte to, proste stretnete známu a ona sa na vás usmeje a milo vás pozdraví, avšak dobre viete, že za prvým rohom bude mať v podvedomí vetu „To je ale koza!“ a znechutene prekrúti očami...

Prečo majú ľudia neustále nutkanie byť najlepší kamaráti i s tými ľuďmi, ktorí sú im proti srsti?

Sú miesta, kde musí človek držať svoje správanie na uzde a dôkladne zvážiť svoje počiny... Predsa len nie je vhodné nadať šéfovi do bukvíc, či nazvať svokru pri prípitku na rodinnej oslave starou ježibabou. Ale prečo sa správame strojene i v kruhu našich najbližších? Bojíme sa svojho temperamentu?

Je až zvláštne, že sa dokážeme správať strojene i pri tých najintímnejších situáciách. Neplačeme na pohreboch, lebo by sme si rozmazali make-up... Kričíme pri orgazme len preto aby sme presvedčili svojho partnera, že je naozaj dobrý... Tľapkáme kamošku po pleci ako super vyzerá, i keď má rozmazanú špirálu... 

Zo žien sa stali akési dokonalé osoby... Afektované pozdravy sprevádzané ešte afektovanejšími lichôtkami sú nahrádzane zákerným ohováraním a prevracaním očami za prvým rohom... Prečo sa nesprávame proste tak, ako to cítime? Potrebujeme o sebe vytvárať imaginárny obraz aby sme boli šťastné, či milované?

Ženy... Tak krásne a jedinečné osobnosti... V mnohých z nich sa skrývajú silné emócie a temperament... O mnohých to však ani nevieme, pretože svoj temperament skrývajú do nejakej imaginárnej podoby dokonalej ženy, ktorá sa správa vždy dôkladne, slušne a milo...

Práve to, aké sme z nás robí nás samotné... Netreba skrývať na sebe to, čo je na nás výnimočné... Naše vlastné ja. Sme jedinečné a nenahraditeľné práve tým, aké sme...

Neskrývajme svoj temperament... Je jedno, či máme nemiestne poznámky, krochkáme pri smiechu alebo sa neusmievame na každého človeka na ulici... Buďme samé sebou... Plačme, keď sa nám chce plakať... Smejme sa, keď sa nám chce smiať... Milujme, keď milovať naozaj chceme... A riešme len tých, ktorí sú pre nás dôležití...

A ešte jedna vec... Nosme to, čo je nám blízke a čo nás vystihuje... Veď i naše šatstvo je kúsok nášho temperamentu... (A mimochodom - je aj celkom divné keď ľudia chodia v tričkách Slayer a pritom ho nikdy nepočúvali, či?)

__________

P.S: Venované všetkým bezprostredným devám, no i junákom, ktorí sú akí sú... Bez druhej tváre... Bez pretvárky...

P.S2: Ďakujem typkovi a jeho uletenému kamošovi za pomoc pri fotení.