Stanica všetkého a ničoho

Občas ako keby sme tu ani neboli... Je tu len tieň, ktorý za sebou nosíme... Sme to stále my... Robíme veci, ktoré máme radi, žneme úspechy a v podstate sa nám naozaj všetko darí, no necítime žiadny pocit uspokojenia...

Naplnenie sa niekedy môže stratiť v prázdnote. Ale prečo? Ako je možné, že sa zo všetkého zrazu stane nič?

__________

Bola raz jedna žena. Mala všetko po čom túžila. Dokončila školu, ktorá ju bavila. Pracovala v práci, ktorá ju napĺňala. Bola obklopená skvelými ľuďmi. Nepotrebovala nič viac ku šťastiu. Mohla byť spokojná, ale nebola... Akoby ju všetky tie dobré veci, ktoré sa jej diali, ponárali na dno oceánu.  

Jedného dňa si uvedomila, že stráca chuť. Zrazu ju nebavilo utrácať zarobené peniaze na pekné oblečenie. Prestala čítať, pretože si nedokázala v myšlienkach predstaviť hlavnú hrdinku knihy.  Nechutil jej ani šálok jej obľúbenej kávy...

Stala sa z nej prázdna telesná schránka kráčajúca plnými ulicami. Už ju netešili kvapky letného dažďa na tvári. Ani vôňa rozkvitnutej lúky. Nebola smutná, ani skormútená... Bola len prázdna.

Bol to deň ako každý iný. Bezducho si vykračovala ulicou a chystala sa na všedné miesta, ktoré často navštevovala. Ako tak kráčala popri stanici, zastavila sa. Len tak stála a čakala na vlak do neznáma. Nevedela kam pôjde a čo tam bude robiť. Vedela len to, že má chuť.

A tak išla...

__________

Občas potrebujeme robiť veci, ktoré nemajú žiaden význam. Len ísť a vychutnávať si. Neplánovať, nečakať pridanú hodnotu... Nechať harmonogram a diár doma. Proste len byť. Vypnúť. Nemyslieť.

Možno k životu potrebujeme oveľa menej ako si myslíme.