Rozmýšľam kým nevidím dym
Ak by mali myšlienky podobu, želala by som si, aby boli dymom z cigarety, ktorú práve fajčím. Nekontrolovateľne by sa rozptýlili po miestnosti a zrazu by ich nebolo... Všetky tie milióny myšlienok a miliardy otázok začínajúcich sa slovami "prečo" by proste zmizli do stratená... A ja - ja by som sa potom mohla opäť stať čistou a koncentrovanou osobou. Žiadne stavy, depky, melanchólie. Len kľud a pohoda. Škoda, že myšlienky nie sú dym... Bodaj by boli myšlienky len slzami, ktoré stekajú dole lícom... Chvíľu by sme cítili ich dotyk a potom by sa proste vyparili...
__________
Bola raz jedna žena, ktorá chcela byť vo všetkom najlepšia. Nikdy sa neuspokojila s výsledkom svojej práce - vždy chcela ísť vyššie a vyššie - proste no limits. Bola nespokojná dokonca i v prípadoch, že dostala pochvalu, alebo odmenu... Proste stále jej vo všetkom chýbalo dačo k dokonalosti. A tak sa stalo, že z obyčajnej ženy sa stal nejaký otrok svojho vlastného "ja". Každé pípnutie príchodu v práci znamenalo výstup na pracovný Mount Everest a napriek dosiahnutiu jeho reálneho vrcholu sa neustále pokúšala dostať vyššie a vyššie. Každému rande predchádzalo ťažké študovanie najnovších módnych trendov s kontrastným spájaním s prirodzenou krásou. Každé upratovanie sa premenilo na detektívne pátranie po tej poslednej zabudnutej smietke. Každé ranné vstávanie bolo prípravou na neľútostný boj o život so sebou samou... Jej život bol plný výčitiek za to, že veci nedotiahla ešte bližšie k slnku. Viedla premotivovanú existenciu v imaginárnom svete nedosiahnuteľných vrcholov...
A tak ako sa Forest Gump raz len tak zastavil, keď sa mu proste prestalo chcieť behať - tak i ona sa zrazu pozastavila. Nie! Klamem... Ona musela proste dostať riadnu facku.. Takú tu riadnu spakruky aby si uvedomila, že vyššie kopčisko ako Mount Everest proste neexistuje. A tak sa raz táto premotivovaná zamestnankyňa nedočkala sľúbenej peňažnej odmeny, našla smeť aj v práve upratanom kúte, vyzerala hrozne aj v krásnych topánkach od Marca Tozziho, a vôbec - akoby zrazu nič nedávalo zmysel... Prečo jej tak záleží na tom, aby bolo všetko tip top? Zmení to svet? Bude lacnejší chľeba? Nastane svetový mier? Akoby zo dňa na deň žila v inom svete. Zrazu bolo všetko to nekonečné vydlubovanie k dokonalosti len nejakým zbytočným ochemechtaním sa... Stálo to za to?
Čo je vlastne perfektné? Dokonalé? Očarujúce? Úžasné? Fenomenálne?
Čo je nedokonalé na tom, čo nie je dokonalé?
A tak sa v jeden nešťastný deň, kedy jej stroskotali všetky plány, ktoré mala tak dokonale prichystané, rozhodla, že sa proste nebude trápiť. Len tak si sadla na schody (v ponožkách a kroksách s cigou a kávou ako to mala vo zvyku) a pozorovala dážď. Nerozmýšľala nad tým čo bude, či bolo. Vychutnávala si slabé mrholenie letného dažďa a jej myšlienky stúpali k nebu ako dym z jej cigarety.
__________
Ak by mali myšlienky podobu, mohli by byť dažďovými kvapkami, ktoré sa pomaly či rýchlo vstrebávajú do zeme... Ale čo ak by ostali pod povrchom? A čo ak by sa vyparili opäť nad povrch? Nie myšlienky by mali byť dymom. Stúpať hore do neznáma. A už nikdy sa nevrátiť... Pretože niektoré myšlienky sú len bahno, ktoré nosíme na topánkach. Dá sa jednoducho očistiť, ale my sme príliš leniví na to, aby sme sa chytili handry. A ak by aj boli myšlienky dymom - museli by sme otvoriť okno, aby sa mohli dostať preč... Aby mohli zmiznúť veľmi veľmi ďaleko...
__________
Koľko zbytočných otázok... A ešte zbytočnejších myšlienok... Existuje len jediný kľúč ku naozajstnej dokonalosti - neriešiť chujoviny.
__________
P.S: RIP zbytočné myšlienky... :)
