Rashika

Noc jasná. Noc krásna. Polmesiac jasný preniká oblokom...
Noc zlá! Noc strašná! Duša v jej tele stala sa otrokom.
Šum rieky objíma veľké kamene. Ganga! Rieka dlhá. Rieka mocná.
Vo vysokých horách máš pramene. Bodaj! Teč! Mora nočná.

Pod každým kameňom. Všade! Brahma! Byť tak Tebou...
Prenikať celým vesmírom, a pritom byť mimo neho...
Čas. Čas sa sype... S bolesťou prenikám touto sansárou.
Bolesť. Krutá! Cesta karmická stala sa mi oštarou.

Matka! Otče! Nie! Nechcem. Viem! Musím...
Zúrim, no tajím... Všetky city v sebe dusím.
Ctím! A preto bokom lásku svoju musím dať...
Muža z našej kasty musím si vziať!

Bolo to dávno. I vtedy polovičatý mesiac žiaril.
Tie pohľady... Tak odhodlane si sa tváril.
Tie dotyky... Tak nežne ma hladil.
Tie bozky... Ty! Ty si ma tak vábil.

Ty! Muž pochádzajúc z drevenej chatrče.
Hlaď ma! No daj preč tie paprče!
Podľahnúť nesmiem. Podľahnúť musím!
Bude to ťažké... No musím! Skúsim!

Dnes, ma odejú do svadobného habitu...
Budem žiť, no dušu mám zabitú!
Mandir. Tam budem dúfať v budúce časy...
Verím, že budeš zas hladiť mi vlasy.

Polmesiac svieti a ja som už stará. Starena jedna!
Žena trpká, čo poslušný život viedla.
Žena počestná, no myšlienkami hriešna.
Modlím sa k Tebe! Modlím sa! Kršna!

Hoc jedna cesta končí, nech Tou čo sa začína,
duša môjho milého s mojou sa pretína.
Je noc. Polmesiac zas nad Gangou žiari.
Usína Rashika s úsmevom na tvári.