Pandorina pandémia plná progresie

To ticho... Čas sa vlečie. Tak pomaly ako nikdy. Vidím stekať kvapku aprílového snehu po okne. Ide tak pomaly, až by som ju najradšej pohnala smerom dole... Znervózňuje ma. Som nervózna zo všetkého čo sa naokolo deje. Vlastne z toho, čo sa nedeje. Kde je všetok ten chaos? Chýba mi. Tak moc mi chýba. Hľadám ho medzi rovnomerne a farebne roztriedenými štósmi oblečenia v skrini, v abecedne a žánrovo zoradenej knižnici. Snorím po celom byte. V starostlivo pretriedených priečinkoch s fotkami z výletov, akcií a dovoleniek. Hľadám vo všetkých prázdnych vreckách kabeliek, ktoré sú zoradené podľa veľkosti. Pod posteľou ešte cítiť závan eukalyptusovej vône dezinfekčného prostriedku.   Pozerám na stenu. Tú krásne bielu stenu. Nikde nie je pavučina. Na podlahe ani smietka. V odraze vyleštených pohárov a porcelánu po starej matke vidím seba. Našla som ho...

Doba spomalila, a zrazu sa z časovej tiesne stáva časový nadbytok. Ako ho však využiť tak, aby nám prinášal naozajstný úžitok. Hovorí sa, že čas sú peniaze. A tak sa zrazu s nás stávajú boháči, ktorí potrebujú vhodne investovať. Avšak do čoho investovať ten predrahý čas, aby sme napokon neboli stratoví?

__________

Kde bolo tam bolo, bol raz jeden svet. A v tom svete zúrila pandémia ("hromadný výskyt epidémie"[1] , pričom epidémiu možno charakterizovať ako "hromadný výskyt infekčnej choroby v určitej oblasti")[2] a ľudia sa nachádzali v karanténe. Slovník cudzích slov ju charakterizuje ako "súbor opatrení na zabránenie šírenia infekčného ochorenia (izolácia)"[3] Izoláciu možno charakterizovať ako odlúčenie jedinca od okolitého sveta.[4] A hoc doba bola zlá a nebezpečný vírus ("najmenšia a najjednoduchšia biologická jednotka, majúca rozmanitý tvar, ktorá parazituje v bunkách človeka, zvierat, rastlín a pod., a ktorá vyvoláva infekčné ochorenia")[5] COVID-19 ohrozoval životy, existovala v tomto svete ešte horšia choroba - tzv. zlo, ktoré napádalo ľudí v karanténe a devastovalo im ich nič netušiace duše... V tomto svete žila i jedna žena, ktorá sa zrazu cítila ako vtáčik uväznený v klietke. Zo dňa na deň sa cítila byť vo väčšej a väčšej frustrácií ("stav sklamania, bezvýchodiskovosti u jedinca v dôsledku neúspechov a pod.)[6] . Tak ako iní ľudia, i ona sa pokúsila so svojím problémom bojovať. V ťažkých časoch, kedy vyhľadať odbornú pomoc bolo komplikované sa musela spoľahnúť na svoju intuíciu a doktora google. Po hodinách snorenia si ako diagnózu ("zistenie príčin daného javu a pod.)[7]   určila autofóbiu ("chorobný strach zo samoty, zo samého seba, strach z vlastnej osoby")[8]. Možno bola táto žena dobrá v určovaní diagnózy, ale ako terapeutka by sa pravdepodobne neuživila... Ako terapiu ("spôsob liečby (liekmi, fyzikálnymi metódami a pod.)[9] si totiž namiesto odporúčanej liečby tmou predpísala liečbu medicínou starej matere - chľastom. Z počiatku sa liečila len decentným (slušným, nevtieravým, jemným)[10] dvojdecovým pohárikom vínka na dobré spanie. Ako tak dni ubiehali, dávky všelieku začala nevedomky zvyšovať. Každý deň pre ňu znamenal dlhý a neúprosný boj s časom, pretože sa nevedela dočkať, kedy príde večer. Jej dni sa premenili na takú "čakačku na nevinnú chlastačku", ktorá jej vnášala kúsok nežnej eufórie ("stav psychickej pohody, dobrej nálady vyvolaný liekmi, alkoholom a pod.)[11] do jej depresívneho života.  A keďže deň bol pre ňu dlhý a do večera ďaleko, tak si večer posunula... Najskôr premenila časové úseky všedného dňa o jednu hodinu skôr, potom o dve, až sa nakoniec rozhodla, že nebude čakať celé dni na hodinu Há a urobí si ju hneď ráno. A tak si žila svojím alkoholom opojeným spokojným životom v karanténe. Však čo? Do práce nemôže chodiť, nikam nevstáva, svoje povinnosti nezanedbáva... Jedného pekného dňa sa dohodla s kamarátkou, že si pôjdu dať vínko na kopec. Obe boli dlhú dobu v dobrovoľno-nedobrovoľnej domácej karanténe a myšlienka na spoločné stretnutie bola neskutočne krásna. Bol to taký deň, ako každý iný v tejto epizóde ("krátky dejový úsek")[12] jej života. Ráno vstala, otvorila chladničku a na lačný žalúdok si upila zo svojho polosuchého tokaja ("druh vína[13] ), upratala, uvarila a začala chystať všetky potrebné inštrumenty potrebné na poobednú akciu. Do dávno zabudnutého rúžového školského baťoha pobalila deku, jednorazové kelímky, fľaštičku s vodou (alternatívny popolník), slivovicu, brzdu a keby bolo málo i fľašu správne vychladeného šampanského. Pod čerstvo vyžehleným a na 95 stupňov vypraným rúškom sa ukrýval úprimný úsmev. Bola to veľká radosť. Konečne po dlhej dobe bude s niekým môcť rozprávať o všetkých tých "babských" veciach a dozvie sa nové klebety... Na kopci bola prvá. Ešte sa prechádzala okolo vysokých medzinárodných elektrických stožiarov, ktoré sa jej vždy spájali s domovom. Spomínala na tie malé momenty z detstva, keď na dané miesto chodievali na prechádzky s rodinou a psom. V diaľke spoznala kamarátku podľa jej typickej chôdze. Privítali sa a našli pekné miesto s výhľadom na neďaleké hory. Pripili si! A hoci píjavala každý deň, zrazu mal alkohol úplne inú chuť. Nebol trpký - bol veselý. Nebol to ten pocit ako keď si zo smädu po lepšej nálade dáš za panáka domácej... Sedela tam s kamarátkou na kopci a bavila sa. Uvedomila si, že až teraz jej alkohol prináša naozajstný pocit pohody. Preto, lebo ním nezaháňa zlých duchov vo svojej hlave, ale oslavuje výnimočnú udalosť. Od toho dňa prestala piť. Klamem. Neprestala... Iba prestala brať alkohol ako súčasť všedného dňa. Jej problémy so samotou sa zázrakom vytratili. Uvedomila si, že i keď je v momentálnej dobe stretávanie sa s ľuďmi viac menej tabu (zakázaná, nedotknutá vec[14]), stojí za to si naň počkať. A hoci sa prostredníctvom alkoholu chcela priblížiť ku krásnym momentom, zistila že to boli len klamlivé ceny útechy v druhotriednej tombole. Dni sú rovnako dlhé ako boli predtým. A tak ranný pohárik vymenila za kávu - ako tomu bolo predtým v dávnych časoch pred obdobím Korony. Rozmýšľala: Možno sa svet naozaj zmenil ale všetky tie krásne okamihy, sú stále rovnaké ako predtým. Ba čo viac - sú oveľa krajšie, lebo sú výnimočné... Legenda hovorí, že ak táto žena nezomrela, tak už pije len príležitostne...

__________

Z dávnych a bájnych čias mýtických hrdinov je známy príbeh o Pandorinej skrinke. Ten hovorí o tom ako krásna Pandora donesie Prometeovi dar od Bohov - osudovú skrinku. Keď ju Pandora otvorí rozletia sa do sveta choroby a zlo, pričom na dne skrinky ostáva nádej. Takto sám veľký Zeus potrestal ľudstvo. Možno sme potrestaní aj my. Možno je to náhoda a možno nehoda... Nech už je to akokoľvek - nádej je pre nás najlepším východiskom pre prekonanie situácie. Nik nevie ako dlho bude trvať, ani ako moc nás ako spoločnosť, ale aj jedincov zasiahne. Všetci jej však môžeme čeliť s triezvou hlavou a vačkami plnými nádeje. Možno práve to, akým spôsobom trávime voľný čas ovplyvňuje aj to, ako prežívame tieto dni. Potrebujeme na niečo uprieť našu pozornosť a venovať sa tomu... Ale ako plnohodnotne tráviť čas? Upnutie sa na imaginárnu eufóriu prameniacu z alkoholu isto nie je top spôsob ako prežívať to kvantum voľného času, ktorým momentálne disponujeme... Čítanie pochybných poplašných správ a hoaxov v riekach ešte pochybnejších internetových Nostradamov a pseudovedcov (ktorí len nevedia čo so sebou a tak vypúšťajú zo seba všetko to negatívne a zlé (zjavne preto, aby v tom neboli sami)  tiež nebude najlepšia voľba... Možno sa treba len uvoľniť a nechať čas plynúť pozvoľne... Prečo sa tlačíme do kadejakých činností v momentoch, kedy konečne nie sme v strese? Chýba nám ten tlak? Privykli sme si na neustály chaos tak moc, že nevieme nažívať v kľude? Zvykneme si. Napokon si veľa chaosu v hlave robíme sami. Je čas otvoriť si svoju Pandorinu skrinku a siahnuť až na jej dno. Možno nás prekvapí koľko nádeje v nej nájdeme.

Nezabudnite výhodne investovať svoj čas! :)

Investujte čas s rozumom! :) Pite s rozumom! :D

___________

P.S: Venované všetkým zodpovedným ľuďom, ktorí dodržiavajú aktuálne opatrenia a ktorí veria na lepšie časy, kedy si budú môcť všetko vynahradiť! :)  

P.S2: Venované všetkým tým, čo píšu diplomové práce. Nejakým spôsobom som si pri písaní tohto článku zopakovala citovanie (z mojich pochabých domácich zdrojov - veľmi mi chýba knižnica) a veľmi nostalgicky ma to priviedlo do dôb, keď som i ja zavretá doma a ponorená v knihách písala prácu... Veľa šťastia! :)

<iframe src="https://www.facebook.com/plugins/post.php?href=https%3A%2F%2Fwww.facebook.com%2Fpermalink.php%3Fstory_fbid%3D167238464822223%26id%3D102108338001903&width=500" width="500" height="595" style="border:none;overflow:hidden" scrolling="no" frameborder="0" allowTransparency="true" allow="encrypted-media"></iframe>