Mórrígan

Mraky oblohou divoko sa búria.
Živly zemské na nebesiach zúria.
Je temná, no i svetlo v sebe skrýva.
Vrana čierna, čo v duši jej prebýva.

Medzi hlasmi bolestného kriku,
stojí žena a drží dýku.
Morrigan, tá nikdy nikoho nebodne.
Uväznená v sebe cíti sa slobodne.

Prežila už mnohé krvavé boje...
V diaľke počuť cingať ťažké zbroje.
Mnohí zrazení tvárou ku zemi.
Tí čo najviac kričali, tí sú teraz nemí.

Milión otázok, no odpovede ani jednej.
Čierna je pokrývka duše jej biednej.
Aké sú to tajomstvá, čo nadol ju vedú?
Čo je príčinou jej vnútorného jedu?

Ten jed, čo pomaly ju zabíja.
Ona sama zožiera sa zaživa.
A hoc svoj boj vyhráva,
víťazom sa nestáva...

Kto vie kam patrí jej duša divá?
Je čierna? Biela? Alebo sivá?
Všetky boje vyhráva, no jeden sa jej nedá...
Za najväčšieho nepriateľa má totiž seba.