Karneval v Rio de "ja"
Stále sa pohybujeme v jednom kruhu... Tak ako vždy po zime príde jar, po lete jeseň a potom opäť zima, tak sa po Vianociach zaháji sezóna plesová a po nej príde čas karnevalu...
Každý z nás je jedinečný. Proste originál. Ešte aj jednovaječné dvojčatá sa od seba odlišujú svojimi osobnostnými prvkami. Avšak na každého z nás (samozrejme pokiaľ máme dostatok sebareflexie) príde slabá chvíľka, kedy cítime, že by sme sa mali zmeniť, aby sme mohli nejakým spôsobom postúpiť vpred. Niekedy ide o absolútne malichernosti, ktoré nás brzdia... Inokedy je treba prehodnotiť celý náš doterajší život a urobiť rázny krok, aby sme dosiahli vyššie méty...
__________
Bola raz jedna šialene zamilovaná žena. Na jednej akcii sa stretla s veľmi sympatickým a neodbytným mužom. Samozrejme, že jej srdce zahorelo láskou. Bola silno presvedčená o tom, že tento muž je naozaj ten pravý, a preto považovala za správne správať sa konečne ako dáma - robila drahoty... S mužom sa stretávala dlhé týždne, kým padol prvý bozk. Stretávala sa s ním dlhé mesiace, kým sa prvýkrát milovali. Jeho trpezlivosť vnášala do jej vedomia ešte silnejší pocit, že ide o toho pravého a nefalšovaného princa na bielom koni. Jedného večera sa vracali z romantickej prechádzky. Žena mu rozprávala nejaký bláznivý zážitok z mladosti. Na to jej muž odpovedal: "Musíš tak blbo meniť hlas, keď hovoríš historky? Nepáči sa mi to!". V iný večer, keď sedeli na pive v miestnej reštaurácií sa dozvedela, že mužovi sa nepáči, keď žena rozpráva o svojom pubertálnom živote. Ďalší večer sa mužovi znepáčilo, že žena nemá rovnaký názor na aktuálnu politickú situáciu, čo ukončil tak, že nemá rozprávať o niečom, o čom nič nevie... A tak sa zrazu so šťastnej zamilovanej ženy stala kôpka neistoty... Urobila by pre svojho milovaného čokoľvek a tak sa začala viac kontrolovať. Prestala rozprávať historky, nevyjadrovala svoj názor na aktuálne dianie... Ničilo ju to. Cítila sa ako naničhodný ľudský exkrement. Nech sa akokoľvek snažila, muž si vždy našiel nové a nové vlastnosti, ktoré sa mu nepáčili. Bol začiatok leta. Na letnej terase v miestnej krčme, kde chodievali každý piatok, si rozprávali zážitky z útleho detstva. Smiali sa a držali za ruky, v čom muž zvážnel a povedal: "Nepáči sa mi ako sa smeješ. Mohla by si sa smiať inak?" V tom momente sa žene zrútil celý svet. Dokázala sa zdržať komentára pri nežiadaných témach, či nevyťahovať príbehy z bláznivej puberty, ale nemôcť sa úprimne zasmiať? V tú noc nespala... Premýšľala nad sebou. Stála pred zrkadlom a pozerala sa na seba. Bola tak smutná, až jej bolo ľúto samej seba. Uvedomila si, že nebola šialene zamilovaná - bola šialená. Veď ako by mohla žiť celý život bez úprimného smiechu, či vlastného názoru? A tak sa rozhodla, že radšej ostane verná svojmu naozajstnému "ja", ako by sa mala stať (až kým ich smrť nerozdelí ) niekým úplne iným... A tak sa životom potĺkala sama. Teda nikdy nebola až tak sama... Mala predsa samú seba. O nejaký čas neskôr na žánrovo odlišnej akcii stretla jedného charizmatického muža. Hoci jej stádo motýlikov v bruchu a podlomené kolená nejakým spôsobom naznačovali, že by sa mala snažiť, aby si získala jeho priazeň, ostala sama sebou. Možno to bola chyba, pretože v mnohých ohľadoch bola naozaj neznesiteľná a mala by na sebe pracovať. Hlasne sa smiala, bola vulgárna a otvorená čiernemu humoru, nerobilo jej problémy rozprávanie o vyťahovaní mastných chriakov až z päty (čo by rozhodne také naozajstné dámy robiť nemali) a podobne. Avšak všetky tie vlastnosti ju tvorili práve takou aká naozaj bola - jedinečná... Či to tejto žene nakoniec vyšlo? To už je iný príbeh...
__________
V dobe pretvárky a neopodstatneného dodržiavania nejakých ideálov v snahe zmeniť sa na dokonalých mužov, či ešte dokonalejšie ženy, môžeme byť zmätení. Každý z nás je akousi zmesou rôznorodých vlastností. Pokiaľ sme však s nimi stotožnení my sami, pravdepodobne nie sú žiadnou brzdou v našej ceste životom. Ručnú brzdu zatiahneme vtedy, ak sa začneme meniť na podnety okolia bez ohľadu na to, či tieto podnety pociťujeme aj my...
__________
Občas máme v živote dojem, že sa musíme skrývať za nejakú masku aby sme dosiahli naše ciele... Aby sme si našli lásku, postúpili v práci, zapadli do partie... Avšak pravdou je, že masky by sme mali nosiť len sezónne... V dobe karnevalu, či halloweenskej party to môže byť veľmi osviežujúce spestrenie všedného dňa. Ak sa však nosenie masky stane našou dennou rutinou, môže sa stať, že pod ňu skryjeme to, čo je na nás pekné... Veď dokonalými sa stávame práve vtedy keď sme nedokonalí...
__________
P.S: Venované všetkým tým, ktorí sa chcú zmeniť nie preto, lebo si to vyžaduje ich okolie, ale preto, lebo sa chcú posunúť vpred...
