Kamarátka pľaská skrátka
Život je krásny, ak sme obklopení tými správnymi ľuďmi. Život je ešte krajší, ak sú tí ľudia šťastní a zároveň ak sme šťastní aj my. To je ideál, ku ktorému pravdepodobne moc často (ak vôbec) nedochádza. Sínusoida nepustí. Raz si hore, raz zas dole. Ak sme práve na výslní našich pozitívnych dní, len veľmi ťažko sa pozeráme na kamaráta, ktorý momentálne prežíva opak. Možno ešte ťažšie sa pozeráme na tieto javy vtedy - keď si naše spriaznené duše klamlivo myslia, že sú v pohode...
Čo ak sa v živote našich milovaných kamarátov začnú diať nejaké pofiderné veci? Máme im okamžite podávať pomocné ruky, alebo ich máme nechať napospas?
__________
Bola raz jedna žena. Nazvime ju Klára. Bola veľmi spoločenská a za svoj život si vytvorila obrovský kruh kamarátov. Ako tak ubiehali roky, tento kruh sa začal zmenšovať. Okruh kamarátov už netvorili všetci spolužiaci zo strednej, či každý parťák z piva. Do zložky "kamaráti" starostlivo ukladala len tých ľudí, s ktorými navzájom zdieľala nie len radosti, ale aj starosti každodenného života. Niektoré kamarátstva pestovala v tejto zložke ešte od detských čias. Takou bola i Eľeonóra. Ich príbeh sa začal troška svojsky, pretože za detských čias sa s Eľeonórou bili, ťahali za vlasy a nadávali si do tučných kráv a okuliarnikov indických. Časom sa však z tejto vášnivej detskej nenávisti stal nefalšovaný kamarátsky zväzok. Kamarátstva z detstva sa zvyknú strácať niekde v období veľkých životných úspechov ako napríklad svadba, deti, vysoká škola, či vysnívaná práca. No toto kamarátstvo prežilo aj túto métu a hra mohla pokračovať ďalej. Jedného dňa sa Klára dohodla s Eľeonórou na typickej karanténnej konzumácií vína na atypickom kopci neďaleko bydliska. Klára nechcela nechať nič na náhodu a tak doobedie tohto dňa strávila zháňaním všetkých neoddeliteľných rekvizít pre koštovku vín. Jednorazové poháre na stopke, syr, hrozno, a samozrejme pivo Urpiner, ak by náhodu víno nebolo až tak skvostné a nenapĺňalo by ústa jemným nádychom muškátového orieška so sladkastou vôňou čerešňového kvetu. A tak sa pomaly blížil večer a Klára sa odela do námorníckeho trička, aby pôsobila viac francúzsky a viac sa zosobnila so svojou úlohou ochutnávateľky vín. Už bol večer a po Eľeonóre ani chýru ani slychu. A tak ako rýchlo utekali ručičky na hodinách, tak rýchlo Klára strácala veškerú chuť na víno. Niekedy okolo desiatej začula Klára povestné messengerové pípnutie. Niekedy po prečítaní správy "prepáč, ale dnes mi to nevyjde, zasekla som sa u kamoša" dostala Klára predsa len chuť na víno. Bola nabrúsená ako britva. Nie však z dôvodu nesplnených očakávaní piatkového večera. Viac ju ťažil fakt, že i ona sa tak kedysi správala ku kamarátkam. Ak jej cestu prekrížil nejaký muž, proste kamarátky nechala stáť na vedľajšej ceste. A samozrejme, že by ju to ani netrápilo, keby sa zo všetkých tých náhodne objavených mužov nevykľuli poondiati klamári, na margo ktorých zbytočne poranila svoje dlhodobé kamarátstva. Za tie roky, ktoré už prežila na tomto desivo-úžasnom svete sa naučila, že správni chlapi proste počkajú, a že krehká ženská duša potrebuje oporu inej krehkej ženskej duše. Vlastne nemeniť svoje plány pre cudzích mužov bola akási poistka, pretože v prípade, že daný muž nebol len jednorazovka alebo krátkodobý úlet, akceptoval fakt, že sa môžu stretnúť kedykoľvek inokedy... A práve to zamestnávalo Kláru celý čas, čo degustovala Neroneta z minuloročnej odrody. Bála sa, že Eľeonóra bude trpieť. Ešte viac sa bála toho, že by spadla do nejakej šlamastiky. Niektoré ženy sú proste také... Kým fungujú samé, tak sú z nich úchvatné, samostatné a zodpovedné ženy. Ako náhle sa objaví nejaký blesk z jasného neba v podobe príťažlivého muža, tak strácajú veškerý pud sebazáchovy a putujú rovno na dno ľudskej dôstojnosti. O pár dni písala Kláre Eľeonorina matka, či o nej niečo nevie. A to bol bod, kedy sa Klára naozaj začala báť. Mala chuť nasadnúť do auta, nájsť ju a vyfľaskať ju ako malé dieťa. Na druhej strane si spomenula na to, aká bola ona, keď sa náhodou pobláznila do nejakého nezmyselného neokrôchanca. Vedela, že v časoch poblázneného ženského srdca nie je rady ani pomoci. A tak čakala. O pár dní sa spojila s Eľeonórou. Samozrejme, že bola zničená a prechľastané noci na nej zanechali tú pochybnú stopu, ktorú Klára nechcela vidieť. Úprimne jej povedala, čo si o tom myslí. Eľeonóra len pritakávala a robila sa, že si jej slová seriózne berie k srdcu. Samozrejme tomu tak nebolo. Niektoré kamarátstva sa končia, v takýchto momentoch končia. Toto kamarátstvo sa ani náhodou neskončilo. I keď bola Klára v pochybnostiach, neustále si pripomínala fakt, že isté veci v živote sa nedajú naučiť zo skúsenosti iných. Sú situácie, na ktorých sa vyslovene musíme popáliť, aby sme sa z nich vedeli plnohodnotne poučiť. A hoci to Kláre ani trošička nebolo ľahostajné, bola pripravená nemiešať sa do pobláznenej kamarátky. Je predsa dospelá... A ak nie je tak, možno po tomto zážitku dospeje. A ak aj nie, vždy bude mať k dispozícií Klárine rameno, na ktorom sa bude môcť do sýta vyplakať. Vždy bude mať čas odpísať na správu a dvihnúť telefón a vždy sa jej bude snažiť byť oporou - samozrejme, len za tých podmienok, že bude Eľeonóra o ňu stáť...
__________
Niektorí ľudia sa nemenia. Napriek tomu, že sa na nich istým spôsobom odrazil ich vek, sú stále rovnakí. Ostávajú zabetónovaní na rovnakom mieste a zakomplexovaní rovnakým spôsobom ako pred tým... Ale občas je chybou možno práve to, že sa im až moc snaží ich okolie pomôcť. Strácajú zmysel pre zodpovednosť a žijú v presvedčení, že sa všetko nejako vyžehlí bez toho, aby sa o to pričinili. Iní ľudia sa zas menia až moc často, a preto sa z našich životov vytrácajú po krátkom období a nikdy sa nedostanú na naše elitné zoznamy naozajstných kamarátov...
Niektoré kamarátstva trvajú roky, iné ani pár dni. Tak ako neexistuje dokonale symetrická tvár, tak neexistuje ani dokonalá duša, ktorá by vedela chodiť po tomto svete bez nejakých trablov. Hranice, po ktoré sme ochotní akceptovať problémovosť jednotlivých osôb tvoria naše zážitky. Ak prežívame s ľuďmi len pekné chvíle, máme ich radi. Ako náhle však prežijeme s nimi aj chvíle pekelné, začneme ich milovať, pretože pri nás stáli vtedy, keď sme boli nejakým spôsobom problematickí a vôbec im to neprekážalo. A my sme svoju vďačnosť mohli opätovať rovnakým spôsobom. A o tom to je... V dobrom aj v zlom... To nie je len veta pri oltári - je to i veta, ktorá charakterizuje naozajstné kamarátstvo. Amen.
__________
P.S: Venované kamarátom. Tým naozajstným. :)
P.S2: Venované tým, ktorí sa momentálne nachádzajú až po krk v sračkách - bodaj by mal každý vo svojom okolí, nejakú pomocnú ruku, alebo hruď na ktorej sa môže vyplakať... A ak ju nemá, možno by mal porozmýšľať nad tým, kedy a či vôbec bol on sám niekomu nápomocný v ťažkých časoch...
