Jablko skazy srdce mi mrazí

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna zlá ale krásna kráľovná, ktorá sa z celej sily snažila dať dole jednu dobrú a ešte krajšiu dievčinu so snehovo bielou pokožkou a havraními vlasmi... Táto zlá kráľovná sa pre zachránenie svojho spoločenského statusu najkrajšej ženy na svete  rozhodla uchýliť k takým krajnostiam ako sú okultizmus, obchodovanie na čiernom trhu, či vraždy na objednávku. Samozrejme, karma je zdarma a nakoniec tento boj prehrala... Ale to bola len rozprávka... Ako by tento príbeh dopadol, ak by sa odohrával v reálnom živote? Je súperenie o prestíž a obdiv naozaj taký silný aby sme dokázali odhodiť veškeré zábrany a vrazili niekomu dýku do chrbta?

Hovorí sa, že nikdy by sme nemali robiť nikomu to, čo nechceme aby robili iní nám... Ak nám horí pod riťou, je možné, že sa uchýlime trocha bližšie k nášmu morálnemu dnu a zachováme sa zrovna tak, ako nechceme aby sa chovalo naše okolie k nám... Je však poľahčujúcou okolnosťou ak použijeme nejakú zákernosť v sebaobrane? Ospravedlňuje jedinca, ak ublíži inému jedincovi fakt, že to bolo v patovej situácií, kedy išlo o život? A čo ak nám pod riťou vôbec nehorí a my si vytvárame nejaké imaginárne problémy len preto aby sme sa trápili? A prečo sa vlastne dokážeme rozrušovať nad vecami, ktoré sú absolútne irelevantné? Je trápenie sa prirodzené? Potrebujeme si vytvárať nejaké problémy, aby sme dokázali žiť?

__________

Bola raz jedna žena. Milovala kopec vecí, medzi ktoré spadal i jej kancelársky kútik. Stôl do tvaru písmena L, šanóny nebíčkovo modrej farby zoradené podľa abecedy, úhľadne uložené písacie potreby a ešte úhľadnejšie zoradené priečinky na pracovnej ploche. Neďaleko tohto kútika stál iný stôl, ktorý bol situovaný na inú svetovú stranu, a na ktorom sa v symbióze stretávali pracovné dokumenty s prachom a mastnými pracovnými nástrojmi. Hovorí sa, že protiklady sa priťahujú, a možno i preto si táto žena svojho hlasného, vulgárneho a dverami búchajúceho kolegu veľmi obľúbila.  Jedného dňa, v čase keď firma krvácala (finančne) sa dostala do nepríjemnej situácie, keď sa dozvedela, že tento kolega na ňu donáša klamlivé informácie vedeniu firmy. Samozrejme, že sa po každým obhájila, predsa len svoju prácu milovala a vedela, že ju robí dobre. Ale trápila sa. Neustále ju zvierali pocity, že niekto ku komu sa pekne správa a koho si istým spôsobom váži ju dehonestuje, len preto, aby odviedol pozornosť od svojej neschopnosti...

Niekde na inom okraji mesta žila jedna iná, až po uši zamilovaná žena. Žila v absolútnej idylke. Teda až kým neprišla noc a nemala čas rozmýšľať nad tým, ako sa všetko to šťastie zo dňa na deň zosype ako domček z karát... Tak moc sa bála svojho šťastia, až sa paranoja stala jej najlepšou kamarátkou a žili spolu v symbióze... Len škoda, že išlo práve o parazitický jav a spolužitie s paranojou oberalo túto ženu o veškerú energiu - a tej mala na rozdávanie...

Úplne iná časť tohto mesta hostila ženu, ktorá sa ako 25 ročná vzdala svojej ambície nájsť si lásku. Výber voľných adeptov jej prišiel absurdný a všetci bývalí princovia (či už s koňmi alebo bez nich) absolútne zdeformovali hranice jej nádeje, ktoré sa pohybovali niekde pod bodom mrazu... A i keď jej niečo vo vnútri nechcelo dovoliť zmieriť sa s doživotnou samotou - nejaké nutkanie na povrchu ju zablokovalo.

Ako aj v iných častiach tejto krajiny, tak sa i v tomto mestečku pilo... Každý víkend sa všetci tí nešťastne šťastní a šťastne nešťastní ľudia zbiehali v miestnych podnikoch, aby mohli resetovať svoje feelingy a uviaznuť aspoň na pár hodín v pocite, že je všetko v poriadku. A tak ako všetci títo ľudia, tak sa i tieto tri ženy zišli pri spoločnom stole a holdovali tomu, čo im zaberalo... V exotickom závane miešaných drinkov s pivným nádychom s jemne vínovou arómou sa ženy rozprávali. Ako tak plynul čas a tekutiny v pohároch ubúdali, odvážili sa otvoriť aj vážnejšie témy. Najnovšie módne trendy a štatistické analýzy uzatvárania manželských zväzkov po tridsiatke nahradili ťažké spovede tých najväčších obáv a strachov ... Ako sa tak rozprávali a vzájomne si vypočuli názory a postrehy nezaujatých strán, sa zdali sa byť ich neúnosné kríže, ktoré so sebou vliekli ako malé krížiky na zlatej retiazke zo svätého prijímania.

Ešte v ten večer, keď sa utrápené ženy vrátili domov z nočných potuliek, začali vnímať svoje problémy trocha inak. Už nezáležalo na krivých svedectvách alebo podpriemernom IQ potenciálnych partnerov (na turistiku i) do života... Všetky imaginárne sokyne v boji o reálne mužské srdce sa stratili niekde v hlbinách spánkového oceánu.

__________  

Občas sme my samí tí, ktorí sa dobrovoľne napchávajú, ba až prežierajú jablkami infikovanými jedom. Trápime sa nad absolútnymi zbytočnosťami a medzitým nám uteká drahocenný čas, ktorý môžeme využívať na to, aby sme sa plnohodnotne tešili z toho, čo reálne máme. Napokon nás tento prehnaný apetít po sebadeštrukcii môže vyjsť naozaj draho. Možno práve kvôli imaginárnemu strachu z niečoho čo neexistuje, prídeme o to, čo sme reálne mali... Koniec koncov, čo by bolo na tom až tak hrozné, ak by sa tá krásna kráľovná po rokoch na vrchole uspokojila na staré koľená aj s druhým miestom? Napokon z mrazničky sú dobré len nanuky - srdcia majú byť horúce.     

__________

P.S: Venované všetkým tým, ktorých prenasleduje nejaký imaginárny strach. Pud sebazáchovy nám pravdepodobne nedovolí pocit strachu úplne stratiť - avšak naša dôvera a nádej by mali pomáhať udržiavať tieto pocity na zdravom optime. :)