Hlava hravá hry sa hráva

Každý deň sa pohybujeme v nejakom tornáde zmysluplných i absurdných myšlienok. Občas rozmýšľame o muche na stene, inokedy o tom, čo uvaríme na obed. Niekedy sa len tak pozastavíme v spomienkach na minulosť. A potom sú tu chvíle, kedy hodnotíme náš život a uvažujeme nad tým, ako sa posunúť ďalej, či ako si predstavujeme našu budúcnosť...  Pravdou však ostáva, nech už rozmýšľame nad čímkoľvek, že často sa naše myšlienky nepremenia na skutky... A tak sa stávame len nejakým obláčikom na nebi, z ktorého nezaprší. 

__________

Bola raz jedna žena. Dostatočne si uvedomovala sinusoidný princíp života a vedela, že po každom ťažkom období, prichádza obdobie radostné a ľahké ako paprsok odkvitnutej púpavy. Celý rok sa utápala v nežiaducich a vyčerpávajúcich situáciách... Bola absolútne na pokraji svojich psychických síl... Frustrovaná z ľúbostného života pripomínajúceho kôš so špinavým prádlom (nie ten, v ktorom spinkal zajačik Azuritko, ale ten do ktorého hádžu použité ponožky futbalisti po celodennom tréningu), zdeprimovaná prácou, ktorú považovala za poslanie a napriek nechuti sa od nej nedokázala odviazať, a zdesená svojim odrazom v zrkadle, pretože jej večne mladá tvár bola zrazu akousi vyschnutou Saharou bez oázy, v ktorej by mohla opäť načerpať dávno stratený elán do života... Pľantala sa životom v dezolátnej a disforickej nálade... Nič jej neprinášalo radosť. Ani za mačný máčik sa nedokázala tešiť z kolobehu jej každodenného života. Stratená v hmle temných myšlienok sa ponevierala v časopriestore a nečakala, ani netúžila po ničom. Ako to v živote býva, vždy keď máme dojem, že je všetko stratené, tak sa i tejto žene (ako by blesk z jasného neba udrel) zmenila životná situácia. Behom jedného mesiaca sa v jej agóniou opradenom živote vyskytli všetky veci, na ktoré už dávno zanevrela, lebo už prestala veriť, že sa môžu stať realitou...    

Úspechy sa len tak sypali. Všetka tá tvrdá drina začala rásť spopod zeme ako klíček popínavej rastliny (dajme tomu brečtan) a tiahla sa po múroch nádeje. Amor trafil jej zľadovatené srdce priamo do stredu - nie šípom - rovno guľometom. A tak ako sa v jej živote objavilo slnko a ona verila, že s príchodom najlepšieho zdroja vitamínu Dé, príde aj kľud na jej dušu, tak sa mýlila... Dosiahnuté úspechy ju síce tešili, ale s ich príchodom začala pociťovať niečo zvláštne - strach... Keďže bola zvyknutá pociťovať nedostatok naplnených snov, tak ju jej momentálny duševný prepych nútil mať obavy. Bála sa, že všetko stratí. A tak sa stalo, že sa viac sústredila na negatívne stránky šťastia, ktoré prežívala, ako na tie pozitívne. Čož sa samozrejme začalo odrážať i na vývoji okolností, v ktorých plávala ako v divokej rieke. Namiesto toho aby pokojne splývala tokom spokojnosti plavila sa proti prúdu. To prinieslo nervy do jej vlastne dokonalého pracovného života, ktoré boli spôsobované až prílišným prežívaním každej jednej nedokonalosti. Normálne ženy randia - ona stresovala...  

Raz ju nečakane jej nový objav pozval na jednu spoločenskú udalosť. A ona na takom druhu spoločenskej udalosti ešte nikdy nebola. Bola to veľká výzva - mala 72 hodín na to, aby so seba spravila dámu. Cítila sa ako rodina súťažiaca vo Vilomeninách... A tak sa spustila časomiera a ona sa namiesto obedovania venovala nakupovaniu šatstva. Namiesto večere šila doplnky a namiesto raňajok skúšala slávnostný mejkap. Samozrejme, že do toho všetkého nezaháľala ani s pracovnými a domácimi povinnosťami. Nadišiel večer Dé a ona kráčala po červenom koberci... Bola naozaj krásna. Dáma na úrovni. Avšak  po jednej borovičke a dvoch deci vína sa premenila na ťažkopádne dupajúcu Filoménu s prekríženými očami a s oknom ako výklad do značkovej predajne Versače... Táto premiéra ju absolútne zdiskreditovala. Nie v kruhu všetkých tých celebrít naokolo. Loď jej sebavedomia  stroskotala na samé dno. Veľa rozmýšľala. Kým všetci na jej fopá z podujatia už zabudli, alebo ich brali s nadhľadom a humorom, ona sa cítila ako odpad ľudskej spoločnosti... Neznášala samú seba a hanbila sa za svoj poľutovania hodný výkon... Jedného večera, keď si opäť v posteli nadávala do chodiacej katastrofy, pocítila takú úzkosť až jej zvieralo hrudník. Stále sa nevedela stotožniť so svojou naničhodnosťou. V ten večer volala s "pánom Božským". Hrozne mu chcela povedať ako sa zle cíti, no bála sa, že v jeho očiach sa z nej stane hysterická Marfa, o ktorú stratí záujem. Po dvojhodinovom telefonáte sa jej hrudník vrátil do normálneho stavu a ťažoba z jej srdca nejako odišla. Len sa rozprávali, o banálnych veciach a ona zrazu zabudla na to, čo ju trápi. S úsmevom na tvári líhala do postele a pritom pozerala do okna. Obloha bola jasná a hviezdy svietili tak krásne, ako by bola práve Svätojánska noc. Len sa s obdivom pozerala na hviezdy, až kým nezaspala. Zobudila sa svieža a plná energie oveľa skôr ako jej zazvonil budík a tak si spravila kávu a v tichosti skorého rána dúmala nad sebou samou. "Som naozaj až taká hrozná?" Pýtala sa samej seba. Odpoveď bola "Nie!". V tom momente si uvedomila, že chyba nespočíva v tom aká je, ale ako vníma svet. Dlhú dobu sa namáhala preto aby našla svoje šťastie, a zrazu keď ho mala, tak si ho nevedela užívať len skrz strach z niečoho, čo sa vlastne ani nemuselo udiať. Zabudla si vychutnávať prítomnosť, čo ju o ňu oberalo. V to skoré ráno sa rozhodla, že zahodí strach bokom, a že začne menej rozmýšľať a viac si užívať všetky tie krásne a jedinečné momenty, ktoré jej život prináša.

A zazvonil zvonec a depresii bol koniec.

__________

Jestvuje jeden veľmi zaujímavý výrok, od čínskeho filozofa Lao-c´: "Najmocnejší je ten. kto premôže sám seba." Občas nám k nášmu napredovaniu bráni naša lenivosť, čož je ešte ten lepší prípad... Avšak ak nám bráni k vykonávaniu zmien naša hlava je potrebné vzoprieť sa jej a uvedomiť si, že sú to len myšlienky, a tie nikdy nebudú mať rovnakú silu, dôsledok ani vývoj ako to, čo vykonáme... Nie sme predsa žiadni jasnovidci (česť výnimkám), ktorí dokážu vidieť budúcnosť... Sme len obyčajní ľudia - sme homonymum prítomnosti - a ak nebudeme vedieť naplno prežívať, tak šťastné, ako aj nešťastné, udalosti v našich životoch, premárnime ju...

Občas je život ako ťažký duel v Mortal Kombate. Môžete mať neviem ako premyslenú taktiku, avšak kým sa poriadne neopriete do šťukania na džojstyku pravdepodobne nedáte dole Gora...

_________

P.S: Venované všetkým tým nekonečným filozofom (viem ako sa cítite) aby si uvedomili, že treba menej myslieť a viacej žiť! :)