Henrieta II

Posledný list zo stromu pomaly na zem padá.
To zvláštne ticho, keď noc je ešte mladá.
Tmavou ulicou prelína sa prenikavý hlas.
Čierna mikina a blonďavý vlas.

V meste, ktoré popsul komunistický zväz,
sem tam objaví sa Henrieta Bäss.
A ide si to svoje, lebo ju nezajíma,
jak spoločnosť tunajšia ju vníma.

Sny sa pomaly realitou stávajú.
Grindcoreové kapely tu sporadicky hrávajú.
Teknári stany si stavajú
a Henrietu hľadajú.

Tuc! Tuc! Tuc! A vibrujúca zem.
Ona s ňou dýcha a cíti každý vnem.
Mimo okolitého sveta, no nohami na zemi,
tá búrlivá povaha, ktorú nič nezmení.

Ding! Dong! Polnočné zvony.
Kto vie čo sa jej hlavou honí?
Peronospóra a iné druhy rastlinnej choroby?
Alebo problém štátnej rezervnej zásoby?

Nevyčerpateľné myšlienkové toky.
Tvrdo maká a pritom užíva si roky
kedy vo svetle mesačného svitu:
Hore je až do úsvitu.