Funkcionalizmus

Vek – kľúč, od brány dospelosti alebo zámok na dverách mladosti?

                Poznáte to! Prídete do podniku, ktorý bežne cez víkendy navštevujete a zrazu na vás príde divný pocit. Poobzeráte sa okolo seba a okrem ľúbeznej, roky nemeniacej sa atmosféry, na ktorú ste si už tak zvykli, že vám priam pripomína domov, vidíte meniace sa osadenstvo. Rok čo rok ste starší a rok čo rok prichádzajú do tohto podniku mladší a mladší návštevníci. Jeden večer je v podniku koncert a vy sa pozeráte na tých mladých ľudí, ako sa bavia a zrazu si pripadáte proste ako šrot určený do železa. Následne si položíte otázku: Som už starý na pařbu? Mal by som vymeniť Pub za kaviareň?  Alebo nebodaj zahájiť obdobie papučovej kultúry?

__________

Bola raz jedna sobota...

                Toď sa mi to stalo! Bola to obyčajná sobota ako každá iná. Upratala som dom, navarila som, ožehlila, dala prať... Voľný čas, ktorý mi ostal pred naplánovanými dospelými posedeniami s dospelými mužmi som si vyhradila na maľovanie obrazu. V zápale maľovania a počúvania jazzu prišiel osudový okamih, kedy mi moja najlepšia kamarátka napísala správu, ktorá zmenila veškeré moje plány. Tamtararám! „Hybaj ideme na party!“ Samozrejme, že som  neváhala ani sekundu. Pridala som k plánu s party ešte jednu zástavku – davaj metal punk ska koncert!

                Moje prvotné nadšenie pominulo asi po prvej minúte. Proste som počula dáky zvláštny vnútorný hlas, ktorý mi hovoril: Kde sa ty stará ochechuľa hrabeš? Môj vnútorný hlas podporili i udalosti, ktoré sa udiali na začiatku pařby. Keď som prišla po kamošku privítala ma ešte nepripravená v župane, tak som ju musela čakať... Ale čo bolo ešte horšie!? CDčko so starostlivo vybranou hudbou do auta na našu „dámsku jazdu“ po vložení do autorádia zlyhalo a vyhlásilo bojkot s názvom EROR!

                Hudba nehudba, nakoniec sme ostali pri klasike a počúvali set od B-complexa. Cesta bola v celku fajn. Došli sme do prvej cieľovej stanice – Martin. V Elefante sme zabili po nealko pive. Jediné na čo som mala chuť bolo neustále fajčiť. Proste ma môj vnútorný hlas neustále presviedčal o tom, že som mala byť niekde úplne inde! Po pive a krátkom pokeci s vyblikaným zakoktaným typkom, ktorý si mal na čiapke fixou napísané „Súdy sú úžera“, sme nasadli do auta a vybrali sme sa na miesto koncertu – do Kocky. Len, kto mal do čerta vedieť, že v Martine je tých Kociek viac? A čo bolo ešte horšie, všetky sa nachádzajú na rovnakej strane, pri rovnakej ceste a ešte k tomu aj rovnako vyzerajú... Áve komunistický funkcionalizmus! Nakoniec, po tom ako sme sa opýtali asi v troch herniach a jednom detskom centre, sme sa dostali do toho správneho geometrického útvaru.

                     Koncert bol v podstate fajn. Teda až na to Ska. Ale fajn. Usadili sme sa do zadného priestoru podniku, odkiaľ sme mali dobrý výhľad na pódium. Chvíľu sme obdivovali miestnych chlapcov, chvíľu kecali, chvíľu sme sa zdržali v herni vedľa (lebo hralo moc Ska), chvíľu jemne podupkávali pri mojej  obľúbenej metalovej kapele. Celé to prebehlo v takom kľude, aký som na koncerte ešte v živote nezažila... Opäť ma napadlo, že som možno už na koncerty stará. Navyše ma hrozne vytáčalo, že v menovanom podniku si nešli poskákať pod pódium ani mladí emáci, metláci, punkáči a všetko to miestne osadenstvo. Všetko to bolo úžasné, bola som predsa s človekom, s ktorým som vždy čas trávila rada a s ktorým som sa cítila úžasne – len ten môj hlúpy pocit...

                Zadali sme do navigačky našu druhú zástavku – smer party v štýle tekkno, reggae a psytrance. Tekkno sme zmeškali! Pri parkovaní som zistila, že mi nesvieti jedno svetlo a osadenstvo v miestnom kultúrnom dome, kde sa party nachádzala bolo už v skvelej nálade. Zrazu som si uvedomila, že som triezva. Obyčajne by ma tento fakt nevytáčal. No ako sa budem baviť triezva na party? A tak som stála a počúvala ľudí a pozerala sa ako sa bavia. Cítila som sa taká odstrčená. No samozrejme, že neustále som bola obdarovaná láskou! Predsa len som tam bola s mojou najlepšou kamarátkou a s ďalšími ľuďmi, ktorých mám rada. Keď prestalo hrať reggae, prišiel na rad psytrance. Opäť som sa cítila nezaujato a vydedene...

                A zrazu to prišlo! Ako som tak stála a pozorovala farebné blikanie svetiel na strope, ktoré dopĺňal rytmus psytranceu prišiel na mňa ešte zvláštnejší pocit ako všetky tie ostatné pocity tohto dňa. Zrazu som sa ocitla niekde medzi eufóriou a realitou. Započúvala som sa do hudby, a spomenula som si na to, ako som psytrance milovala. Ako mi vedel rozbúchať srdce, ako mi vedel rozhýbať telo. A to bol moment, kedy som sa ocitla na naozajstnej party. Keď som zahodila za seba všetky tie zvláštne pocity. Keď som bola na tom pravom mieste nie len telesne ale i duševne. Po chvíli eufórie som naštartovala káru a namierila som si to tam odkiaľ som prišla. Domov. Síce po hmle a bez funkčného svetla, ale šťastná a plná krásnych pocitov z ešte krajšieho večera s mojimi milovanými.

__________

                A po takej krásnej sobote sa človek môže zobudiť do úžasnej nedele, kedy skonštatuje, že vek v podstate neexistuje. Áno. Rastieme a starneme, vyvíjame sa a meníme svoje postoje a názory. Snažíme sa stať dospelými v domnienke, že sú veci, ktoré patria výlučne do detstva, puberty, či post pubertálnej etapy nášho života... No pravdou je, že nikdy nebudeme dostatočne starý na to aby sme vylúčili zo svojho života veci a činnosti, ktoré nás bavia alebo nám dávajú isté hodnoty (veď čo by sme sa nezahrali s kockami, hoc by sme mali i sto rokov). Tieto príležitosti nám vekom ubúdajú, keďže prichádzajú povinnosti a záväzky, ktoré sú pre nás prioritné. No úplne si odopierať radosti života len preto, že možno tvoríme hornú vekovú hranicu v koncertnej sále je ako odopierať si kapra na Vianoce. 

__________

P.S: Článok nemá urážať ani hanobiť Ska. Ide len o môj osobný názor. Mimochodom ľúdí, čo počúvajú, či hrajú Ska mám celkom rada – aj keď je to Ska. :-D