Ela

Hladina kľudná. Odraz slnka sa z nej díva...
Pri tej vode Ela, tvár svoju skrýva.
Slnko sa schovalo. Voda objíma breh.
Na jej srdce napadol čerstvý sneh.

Ela. Tak sama. Stále sedí pri brehu.
Plačúc nad koncom toho príbehu,
čo utopil v nej všetky nádeje.
Nevie kam ísť. Kam sa len podeje?

Voda, voda čo tečie do ďalekej krajiny
a pri nej dievča, čo padá do periny.
Plné chýb, ale duša, tá je bez viny,
čakajúc na deň, kedy ju kto obviní.

Slzy slané, čo tečú jej po líci...
Slzy vlhké. Kto sú tí vinníci?
Neplačte oči! Nevzlykaj duša!
Nevnáraj hlavu hlbšie do vankúša.

Ruky nežné, čo láskajú tváre,
držia poháre v miestnom bare.
Alebo? Vari ich niekto na silu drží?
Prečo Ela stále plače pri nádrži?

Čas nestojí. Tečie ako tá voda.
Ela čaká. Kým niekto ruku jej podá.
Bude čakať dni? Bude čakať roky?
Alebo na dno povedú jej kroky?