Americký sen. Rýchlo z neho ven!

Je krásny jasný deň. Vtáctvo spieva, potok šumí. V povetrí sa vznášajú bubliny... Ich dúhový odlesk rozjasňuje okolie. Slnečné lúče tancujú po pestrofarebných odleskoch gúľ plných ilúzií. Fantasmagorické a prehnane rúžovkasté vnútro najviac naplnenej bubliny sa vzďaľuje smerom za horizont až do neznáma. Je cítiť vôňu lúčnych kvetov. Obloha musí milovať všetky tie oblaky, ktoré sa zriedka na nej ponevierajú. Aký je len ten svet krásny!

BUM! Bublina praskla!

Údolie sa ocitlo v hmle. Všetka radosť sa rozpŕchla. Ktoviekam? Jeden kúsoček nádeje spadol pod zoschnutý strom neďaleko rozbúrenej rieky. Obloha sa zahalila do čiernych mrakov. Vlci vyjú a vtáctvo sa poschovávalo do svojich hniezd. Kvapka radosti sedí schúlená za zhnitým telom kedysi bujarého buku. Bojí sa. Má vyjsť, alebo má už naveky ostať v tieni uprostred divokého lesa?

__________

Bola raz jedna žena. Už od útleho detstva mala jasne stanovené životné ciele. Kým ostatné rovesníčky chceli byť speváčkami, či zverolekárkami, ona túžila byť mamou. Neskôr keď sa dočítala o existencii a živote Márie Terézie, jej predstavy o budúcnosti boli jasne dané. Chce byť ženou matkou, a pritom milujúcou manželkou a k tomu ešte i kariérne úspešnou ženou. Motivovaná vidinou svojho dokonalého života sa pilne vzdelávala a pripravovala na všetky potrebné životné skúšky, ktoré bolo treba prekonať, aby dosiahla svoj cieľ. Roky plynuli a ona sa stala rádovou administratívnou pracovníčkou a slobodnou matkou. Napriek tomu však neprestávala veriť tomu, že sa jej situácia ešte stále dá pretransformovať na obraz Márie Terézie. A tak sa jedného dňa až po uši zamilovala do svojho Františka Lotrinského. Problém spočíval len v tom, že jej túžba po romantických zásnubách a veľkolepej svadbe sa rozplynuli ako dym. V zúfalej snahe stať sa tým, čo si naivne vysnívala v detstve postupne strácala vieru a nádej. A tak sa z nej stala ďalšia nešťastná žena, ktorá sa neustále pýtala sama seba,: "Prečo?". Občas keď v noci svietili hviezdy, ešte jedným očkom naivne pozorovala nočnú oblohu a čakala, kým bude padať kométa, aby si mohla niečo priať. Jedného dňa, keď bolo všetko oveľa viac na hovno, ako obyčajne, začala uvažovať o tom, že možno nie je chyba v tom, že jej ruka osudu neustále hádzala polená pod kolená, ale v tom, že sa počas svojho života nedokázala (alebo skôr nechcela) stať realistkou. Možno až moc čítala rozprávky. Ktovie? A tak si dnes už neutiera slzy zo svojich sklamaných očí do vankúša, ako to robila včera. Niečo sa v nej pohlo. Nie, že by sa zmierila s tým, že svoje ambiciózne sny nechá visieť na klinci. Uvedomila si, že i keď jej život nie je presne tým, čo si vysnívala, prináša jej mnoho vecí, o ktorých ani nevedela, že môžu existovať. Nevšedné dni plné krásnych okamihov poprepletané rôznymi zápletkami pracovného života a radosti z pokojných, či bujarých večerov so svojimi oficiálnymi i neoficiálnymi rodinnými príslušníkmi by nevymenila za nič na svete.  Veď napokon možno príde zajtra niečo po čom netúžila, ale prinesie jej to oveľa viac potešenia ako to, po čom snívala od naivných detských čias...

__________

Občas sa náš život vyvíja takým priaznivým smerom, až začneme veriť na rozprávky... Zrazu v našich predstavách ožívajú detinské predstavy, ktoré nás klamlivo presviedčajú o existencii dokonalého šťastia. A potom príde deň, kedy jedno slovo, jeden pohľad, či jeden dotyk otočia všetko na ruby.

Prečo vlastne chceme silou mocou nejaké veľkolepé životy, keď naozajstné kúzlo šťastia spočíva v maličkostiach? Je naozaj potrebné pre naše napredovanie, aby sme si určili nejaké méty, ktoré chceme dosiahnuť?

__________

Je krásny jasný deň. Na lúke sa hemžia rozkvitnuté púpavy. Púpavové páperie vznášajúce sa vo vzduchu nemá žiaden cieľ. A možno aj má. Necháva sa unášať. Kto vie kde napokon skončí. Možno ho to povedie rovno k cieľu. Možno sa od cieľa vzdiali na kilometre ďaleko. Netuší. Len sa necháva unášať letmým príjemným vetrom...

__________

P.S: Venované všetkým mojim milovaným. :)