Za dobrotu na žebrotu?
Aká tenká je hranica medzi naivitou a hlúposťou? Je možné aby boli ľudia v niektorých rolách omnoho lepší ako oskaroví herci? Zahrať sa na najlepšieho kamaráta, keď niečo potrebujem... Vyťažiť z toho všetky výhody a nakoniec sa odlifrovať so zlatou soškou niekam do ústrania aby sme si neprišli do cesty.
Ak niekomu pomôžeme v ťažkých chvíľach máme vôbec od neho čakať nejakú vďaku? Je to prežitok ak očakávame, že keď niekomu niečo dáme tak nám to aj vráti? Máme pomáhať len ľuďom, pri ktorých sa nám to oplatí?
Je to chyba doby? Stávajú sa ľudia tak sebeckí, že hrabú len pre seba, bez ohľadu na tých, ktorým takýmito činmi ubližujú?
A ak ma takýto nevďačný „dlžník“ poprosí zas o pomoc, s výrazom na tvári ako keby sa nič nedialo, mám mu podať pomocnú ruku i druhý krát? Tretí krát? Pravidlo tri krát a dosť? Nemalo by to byť pre nás samozrejmosťou chovať sa vďačne k ľuďom, ktorí nám pomáhajú? Máme z pomoci urobiť niečo bezcenné a ľahostajné?
Niektorí ľudia sa nezmenia... Ani na tretí krát. Ja sa tiež nemienim meniť. Radšej ostanem hlúpou a naivnou... Ešte stále mám dojem, že ako spoločnosť by sme mali držať spolu a navzájom si pomáhať a podporovať sa.
Ale na druhej strane... Dobrovoľne si nechať skákať po hlave? Kde je hranica využívania v tomto smere? Ako vieme, kedy nás človek potrebuje a kedy zneužíva?
Na pomoci je najkrajšie to, že keď niekomu pomôžeme máme ten dobrý pocit na duši. A to nám bráni nepomôcť i vtedy, ak sme boli „využitý“. Neviem, či sa niekedy dostanem do štádia, aby som prestala podávať pomocné ruky. Len viem, že ak už aj tú spätnú väzbu nedostanem, tak to bude alelispoň za ten dobrý pocit... A mať dobrý pocit a spokojné svedomie je na nezaplatenie.
