Von z reality? S radosťou!
Lúčna lúka... V krásnom tichu je počuť žblnkotanie potôčika... Slnečné lúče sa odrážajú od mojej pehavej tváre... Letný vánok kolíše steblá trávy... Na mojich bosých nohách cítim dotyk tepla zeme, na mojej hebkej pokožke vnímam ako sa o mňa opierajú rozkvitnuté kvety margarétok. Teplo slnka napĺňa ma nekonečnou energiou... Bežím... Bežím rýchlo aby som sa priblížila k vysokej postave stojacej na konci polia... Čím som bližšie tým viac mi bije srdce... Čím som bližšie tým viac sa mi otvárajú zrenice... Už ho mám na dosah videnia... Ale stále neviem dokonale zaostriť pohľad. Bežíme spolu po tej lúke a jediné čo vidím je jeho vysoký tieň pred mojimi očami... No len jeho blízkosť ma napĺňa pocitom najkrajším na svete... Pocitom šťastia...
A zrazu bum prásk bác pľask prásk bum bác a vraciam sa do reality. Upratať chalupu, uvariť kávu, pozrieť sa von oknom a skonštatovať, že mi ten sneh už naozaj lezie krkom... Otvoriť nudné monografie o pracovnom práve...
Chvíľu písať, chvíľu mazať, chvíľu sa pozastaviť a zas sa vrátiť do krásnych končín lucidných snov... Štekot psov, zvuk zvončeka a výkrik poštára Stanka, ako svojím chlípnym hlasom vkročí do nášho domu: „Halóóó je niekto doma?“. Podpísať prevzatie pošty, tú šľahnúť na stôl, napiť sa z desiatej kávy a pokračovať v monotematickom písaní...
Sú obdobia, kedy máme pocit, že nie sme kompletní. Že sme ako nedokončené puzzle, ako prázdny dom, ako kniha bez obalu, ako auto bez kolies, ako okno bez šiby, ako modelka bez topánok na 13 centimetrovom opätku, ako slon bez chobota, ako káva bez kofeínu, ako sáčková polievka bez konzervantov, ako divadlo bez hercov, ako more bez rýb... Proste tam niečo chýba... No my ani za svet nevieme prísť na to čo to je a atak sa ďalej utápame v tej našej realite, ktorá je pre nás viac únavou ako životom.
Občas vnikneme hľadať odpovede na naše nekonkrétne a vlastne nie presne zadané otázky do virtuálneho sveta. Tam sa stretávame s hromadou iných stratených a zmätených duší, ktoré nevedia o nič lepšie ako my, o čo im vlastne ide. A ide nám alebo im vlastne o niečo?
To neviem... Len viem, že občas tam natrafíme na niečo tak sugestívne, príťažlivé, pôsobivé a podmaňujúce, že sa to stane našou inšpiráciou. Stane sa to ideou pre naše vedomé snívanie, a skrášľuje nám to naše surrealistické žitie. Tak prečo sa nachvíľu nevypariť do útrob bdelých snov? Veď v konečnom dôsledku pôsobia len dobre na našu dušu. Dávajú jej odpočinok a krásne pocity, ktoré nám doposiaľ reálny svet dať nevie... A ktovie? Možno sa raz dočkáme, že sa naše lucidné sny stanú realitou... Možno ešte krajšou realitou ako je surrealita v našom snívaní...
A preto vždy keď sa cítim ako kôpka depresie, zavriem oči, otvorím myseľ a vraciam sa na tú lúčnu lúku. Na miesto eufórie, spokojnosti a šťastia. Na miesto, kde si spokojne užívam čas bez časového ohraničenia, deň bez konca a nekonečnú noc a prítomnosť môjho vysokého Vikinga...
