Vlásky nerobia vrásky
Milujem ten pocit, keď mi vejú vlasy vo vetre. Dáva mi to pocit ľahkosti a slobody. Šteklí ma to na tvári... Vyčaruje úsmev.
Občas, keď sa mi vietor hrá s vlasmi, dostanú sa mi do tváre, a čiastočne mi zakryjú pohľad... Zrazu nevidím svet taký aký je, ale len jeho úryvky. Zrazu sa kompletnosť stane nekompletnosťou. Ostrosť jemnosťou... Svet polosvetom...
Denne prechádzame po ulici a vidíme množstvo tvári. Niektoré sa tvária vážne a nedá sa z nich vyčítať, aké pocity sa v nich hmýria. Podaktoré tváre vyzerajú spokojne, možno až tak pozitívne, že na vás tu spokojnosť nachvíľu vedia preniesť. A potom, potom sú tu tváre zamračené, smutné či zúfalé... No možno sú také, len preto, lebo ich znechutil číry pohľad na tento svet?
Tvrdiť, že tento svet je depresívny alebo negatívny - to mi je také cudzie. Nie preto lebo by som nevidela i jeho temné stránky. Vnímam ich, občas i pociťujem na vlastnej koži. No je potrebné sa na ne až tak sústrediť aby zakryli všetky tie veci, čo nás tešia?
Páči sa mi aké možnosti ponúka prechod ulicou z jedného konca mesta na druhý. Proste si idete s úsmevom na tvári a okoloidúce tváre vám ho opätujú. Nevedno, či sa usmievajú, alebo smejú na tom že sa bezdôvodne smejete... Pointa spočíva v tom, že každý jeden úsmev má obrovskú hodnotu... Hodnotu toho momentu kedy sa to uskutoční... Krátkodobú a nenávratnú ale potešujúcu. Tak prečo nebrať tak i negatíva s ktorými sa stretávame?
Načo míňať nadbytok nášho času trápením sa? Je ťažké zachovať si chladnú hlavu v čase problémov! Keby sme tú zbytočne minutú energiu, ktorú vydávame pri zbytočných špekuláciách o našich trápeniach nemíňali po hlúpu, verím, že by po ulici chodili len ľudia so spokojným výrazom na tvári... Vytvorili by sme jeden krásny veselý svet, ktorý už v podstate existuje, len si to nechceme pripustiť.
Nie je lepšie občas vidieť len časť sveta? Nenechať ovplyvňovať svoju náladu vonkajšími podnetmi a sústrediť sa viac na tie vnútorné? Hľadieť sa na svet priamo, a pritom zbytočnosti zakrývať prameňmi vlasov...
