Ups? To som vážne povedala?
Keby sme mali žiť na planéte úprimnosti a hovorili by sme všetkým naozaj to čo si myslíme, ako by to vyzeralo? Bol by to spôsob ubližovania druhým alebo by to bola číra spravodlivosť a taktnosť?
Sú chvíle, kedy nám slová vedia veľmi ublížiť, i keď to tá druhá strana povie napríklad len ako vyjadrenie svojich pocitov z prežitia dňa, alebo podobne. No my paranoidné vesmírne stvorenia si v tom rozprávaní vieme vždy nájsť nejakú súvislosť, ktorá nás núti mať strach a obavy...
Občas si myslím, že je veľkou škodou, že sme všetci nezískali trošku viac flegmatickejšie povahy. Vlastne práve ľahostajný a pokojný prístup môže byť tým, čo nás zbaví obáv. No môže spôsobiť reťazovú reakciu, keďže druhá strana môže pociťovať potrebu spätnej väzby (ako pozitívnej tak i negatívnej). Ako moc máme držať naše predstavy a naše úsudky bokom, ak máme naraz vyjadriť svoju najväčšiu úprimnosť a pritom nechceme aby to niekoho zasiahlo? Nehovoriac o tom, že nechceme aby to zasiahlo nás samých ako bumerang.
No aké by to bolo žiť bez obáv a strachu? Bez trápnych momentov, keď zapotíme úplne scestnú poznámku? Nestal by sa život niečím robotickým, neprirodzeným, monotónnym a nudným? Vlastne sa na trapasy časom zabúda alebo sa z nich stanú historky vytvárajúce úsmev na tvári... Tak prečo nie?
Slová majú oproti skutkom jednu krásnu vlastnosť - pri najhoršom sa dajú pustiť jedným uchom dnu a druhým von. Tak prečo nebyť úprimný a priamy? Veď to sme my! Naše „ústne prehrešky“ k nám proste patria.
