Texaský masaker vŕtačkou na zuby.
Zubár je jeden z najdesivejších ľudí, s ktorým sa za svoj život stretnete... Teda, z počiatku je to fajn... Usmievavá milá sestrička vás usadí do pohodlného kresla, dá vám podbradník a napolohuje vás do pololežma... Potom príde pani zubárka (alebo v tom lepšom prípade mladý sympatický pán zubár). Ešte stále je všetko v pohode. Pani zubárka si natiahne gumené rukavice. Pohoda. A potom to príde: Uchopenie vŕtačky... Vtedy človeku v hlave blysnú rôzne nápady ako uniknúť spod rúk zubárky, ktorá sa vo vašich očiach behom okamihu premení na hororovú krvilačnú beštiu s vŕčiacim vražedným nástrojom.
V našich životoch sa nejeden krát ocitneme v podobne desiacej situácií ako u zubára. I keď sa už rozhodneme, že tú ktorú situáciu zvládneme a dlhodobo na nej pracujeme, tesne pred koncom na nás príde obrovský pocit strachu. Práve STRACH je ten pocit, ktorý z nás robí tak rôznych ľudí.
Niekto príde k zubárovi, a počas drastickej scény s vŕtačkou si proste povie: „Troška to zabolí a za chvíľku vyjdem s krásnym úsmevom.“ Niekto prežije v zubárskom kresle minúty stresu, ktoré sa zdajú byť hodinami. Niekto ujde zubárke z kresla. Všetci títo ľudia (okrem toho čo utečie...) s rôznym prahom strachu sa po ukončení veškerých zubárskych aktivít budú nachádzať v rovnakej situácií. Budú mať po tom.
Ak sú pred nami ťažké životné skúšky (či už menej alebo viac prioritné pre našu budúcnosť) zvykneme sa ich báť. Ako tak plynie čas a my si zrazu uvedomíme, že je pred nami vyvrcholenie týchto skúšok, stanú sa z niektorých z nás depresívne zostresované postavičky, ktoré sa cítia bezmocnejšie ako polomŕtva myš v pasci na myši. No ak vieme, že po akte vykonanie skúšky bude všetko vo viac než poriadku, prečo sa potom vôbec obávame? Je vysoká hladina nášho strachu niečím, čo poukazuje na naše slabé sebavedomie?
Bez dostatočnej dávky sebavedomia nie sme schopní posunúť sa vyššie a dosiahnuť osobnostný rast, ako i životné úspechy. No strach nám z tejto vlastnosti dokáže spraviť nulovú dávku. Na druhej strane je dôležité, aby všetko v našich životoch fungovalo na dákom princípe bilancie. A tak, nie je strach len nástrojom regulácie pre dosiahnutie zdravého a rovnovážneho ega?
Hovorí sa, že kto sa bojí, ten nech nejde do lesa (alebo tak nejak)... No i toho najväčšieho odvážlivca môže v lese postretnúť niečo nečakané. Menší odvážlivec by sa pre pocit strachu poistil možno nejakou zbraňou, či základnou výbavou mladého skauta. Tým pádom mu vlastne jeho strach pomáha v neistých životných situáciách a napomáha mu pri dovŕšení jeho cieľov.
A tak som tu, pred ďalšou skúškou môjho života... Hrozne sa bojím. Vlastne sa cítim cudzia sama sebe, pretože inokedy by som si povedala: „To dám!“. No teraz sa potrebujem poistiť a prichystať si výstroj pre všetky možné situácie, ktoré ma môžu, i keď nemusia, prekvapiť... Som len kúsoček pred koncom dlhých rokov námahy a i keď viem, že nemôžem stratiť všetko, pocit nadobudnutia a dosiahnutia konca je pre mňa tak motivujúci, že spravím všetky potrebné opatrenia.
Na dosiahnutie všetkého, čo si zaumienime je dôležité nájsť si správnu bilanciu medzi našim strachom a naším odhodlaním... Nájsť tú správnu bilanciu je ťažké a nepredvídateľné. No na našich pádoch a úspechoch sa postupne dokážeme naučiť dávať pomery týchto vlastnosti do takej rovnováhy, že sa budú prebíjať a my budeme len žať úspechy.
Čo z toho plynie? Asi len to, že sme bytosti v krajine neobmedzených možností, no treba si uvedomiť, že ani krídla ani plutvy nám len tak z našej vôle nenarastú... No ak sa budeme snažiť zostrojíme si také Ikarosove krídla, ktoré nás síce nevynesú k nebesám, ale budú schopné udržať nás nad zemským povrchom.
Týmto by som chcela popriať veľa síl každému, kto má pred sebou ťažké skúšky. A i keď ste možno odhodlaní a cítite sa silní, radšej sa na ne dobre pripravte. Predsa len skok z lietadla bez padáka, to nie je len taká sranda. :-)
