Straty a nálezy
Dnes som po dlhej dobe našla vec, ktorú som považovala už za stratenú. Práve som si ukladala veci v aute, keď som v priehradke na doklady našla moje dlho stratené a ešte dlhšie hľadané slnečné okuliare. Milujem ich - dokážem v nich vyzerať vždy inak, no vždy troška funky... Žiadna veľká pointa, len som neskutočne vyhappená! Na základe môjho šťastného prešťastného nálezu som sa začala zamýšľať nad stratenými vecami a ich znovuobjavením...
Často krát v živote niečo strácame... Veci, ľudí, občas i spomienky... I keď sme už zmierení s trpkou stratou, neraz v tom najhlbšom kútiku duše dúfame, že tú onú vec, človeka, či udalosť znova nájdeme. Avšak nedá mi neopýtať sa sama seba,: Prečo tak moc túžime hľadať stratené? Nespočetnekrát túžime po stratách vecí, ktoré pre nás život nemajú žiadnu hodnotu... A ešte viackrát zabúdame, že sú veci, ktoré sa už nikdy nájsť nebudú dať...
Pri strate predmetov máme v podstate veľa možností... Môžeme si kúpiť predmety podobné, či rovnaké a vsugerovať im nejakú duševnú hodnotu, alebo môžeme mať šťastie a proste ich raz znovu nájsť. Pri strate ľudí je to komplikovanejšie... Sú osoby, ktoré nenájdeme už nikdy. Odišli z tohto sveta a jediné, čo nám po nich ostalo sú spomienky, o ktoré za žiadnu cenu nechceme prísť... No na druhej strane sú tu ľudia, s ktorými nás spájali silné putá a zrazu sú preč. Kam zmizol ten muž, ktorého som tak milovala? Kde sa podela tá kamarátka, ktorej som sa mohla vyplakať na plece? Kdeže sa stratil ten chalan, s ktorým som chodievala pravidelne na pivo? Síce sa s nimi môžeme bárskedy stretnúť na ulici, už nikdy ich nenájdeme. Nie je to teda s tými ľuďmi inak? Ide vôbec o strácanie osôb? Nestrácame a nenachádzame náhodou samých seba? Sme schopní si v rýchlosti sledu udalostí uvedomovať straty a nálezy svojich vlastností a osobnostných charakteristík?
TRUE STORY: Bola raz jedna žena. Celé roky žila vo zväzku manželskom obdobnom klasickým manželstvám. Čiže spolužitie dvoch ľudí, ktorí sa majú radi, rozhodli sa spolu prežiť život a spoločne prekonávať starosti a radosti spoločného života. Jedného dňa po mnohých rokoch a prevahe starostí nad radosťami sa rozhodla urobiť rázny krok a rozviedla sa. Neprešiel ani mesiac po rozvode a ona sa usilovne pustila do hľadania nového partnera. Bezhlavo sa zamilovala do prvého muža, ktorý sa na ňu usmial. Celé dni myslela len na neho. Neprestajne mu písala správy, posielala zaľúbené lístočky, až jedného dňa ju mladý usmievavý muž začal ignorovať. Už nikdy sa jej neozval. Takto to robila s každým mužom, ktorého stretla. Po niekoľkých odmietnutiach sa zrútila. Tak moc chcela nájsť stratenú lásku. Tak moc to silila, až tomu prepadla a namiesto nalezenia stratenej lásky stratila celú samú seba...
Ak sa zrazu prelomia putá medzi nami a našimi najbližšími, zvykneme hľadať chybu, zmenu, či skrat práve u tých druhých... Ak si už aj uvedomíme, že u nás žiaden posun vpred, či vzad neprebehol, obviňujeme iných za to, že sa zmenili... Cítime sa podráždene a časom začíname hľadať náhrady...
Málokedy sa zvykneme zamýšľať nad tým, že sú veci, ktorých strata by nás za žiadnych okolností nemala mrzieť. Nezamýšľame sa nad tým, že práve táto strata prináša nový priestor pre niečo nové a plnohodnotné. Nemyslíme na to, že konkrétne táto strata (či už je to predmet, či osoba) môže byť posunom vpred na ceste za najväčším nálezom nášho života.
Minule zapatrošila som super triko. Jedno z mojich obľúbených. Veľakrát som naň myslela. V poličke stále svietilo prázdne miesto na jeho uloženie. Dnes som si kúpila nové. Nie je síce také super ako to stratené, ale viem, že si v ňom užijem ešte veľa srandy!
