Pec nám spadla! No a čo?
Sú dni, kedy sa cítime pod psa (neviem prečo je zaužívaný tento výraz, veď niektoré psy sa majú ako prasatá v žite)... Občas nám vedia skaziť náladu maličkosti... Totálne malichernosti. Prkotiny... Ale predsa sa nás to silno dotkne. Sme smutní a postupne sa dostávame do silných depresií... Stávame sa bláznami ak šalieme preto, lebo nám niekto už pár dní neodpísal na sociálnej sieti alebo sa nám zdá, že náš obraz v zrkadle je odrazu neznesiteľný? Môže nás vytočiť krivo položený obrus na stole, či nerovnomerne zatiahnuté závesy?
Puntíky, puntíky... Občas sa stávame až moc veľkými puntičkármi. Proste chceme mať veci presne na tom mieste kde nám to vyhovuje. Chceme vyzerať tak ako si predstavujeme... Chceme aby sa ľudia správali presne tak ako si to želáme. A ono to sa všetko opovažuje diať inak?
Možno to celé tkvie v tom, že sme nenásytní ako divé zvery... Proste nám príde hojnejšie obdobie, veci sa nám daria a vychádzajú... Sme spokojní.. A zrazu bum! Dosiahli sme to čo sme mali v krátkodobom plánovníčku a chceme viac... A pritom to „viac“ vôbec nepotrebujeme... Možno to ani nechceme. A vlastne načo toho chcieť veľa?
Možno je fakt, že vysoká kvantita spôsobuje, že to jednotlivým veciam uberá na hodnote... Čím viac máme tým menej si dokážeme tieto vzácnosti vážiť. Okrádame sa o silné zážitky pre polozážitky... Vymeniť perlový náhrdelník za kvantum bižutérie?
Sú dni, kedy sa cítime pod psa len pre našu roztopašnosť... Občas nám nekazia náladu maličkosti.... Občas si ju kazíme sami, pretože zabúdame na to čo máme. Chaos sem, chaos tam...
Sú dni, kedy sa cítime pod psa, tiež som mala dnes taký... No stačili dve slová, a dve osoby... Dve obyčajné slová a zas mám všetko tak ako som chcela... Len je treba občas spomaliť - a tak priťahujem uzdu a vydávam sa do ríše snov. Idem spokojná, pretože mám všetko... Možno toho nie je veľa, ale má to nevyčísliteľnú hodnotu...
P.S: Ďakujem!
