Odostrite opony! Predstavenie začína!
Vo všeobecnosti žijeme vo veľmi zvláštnej dobe. Ľudia skrývajú svoje naozajstné „ja“ za nejakou kvázi morálnou oponou... Navonok pôsobia dôveryhodne... Zdieľame s nimi naše tajomstvá, cítime k ním náklonnosť a lásku, vnímame ich ako opory, ktoré nás podržia v tých najťažších chvíľach. Práve v tých najťažších chvíľach sa odostrú opony...
Zaľúbené páry si sľubujú večnú lásku. Hľadia si do očí so slovami „Milujem Ťa!“ a pritom jeden z nich myslí na úplne inú osobu... Najlepší priatelia sa chachajú pri pohári vína, objímajú sa, konverzujú o tých najbizarnejších osobných témach, no zrazu si jeden na druhého nespomenie v deň jeho narodenín...
Načo je dobré klamať si do očí? Stáva sa z nás azda generácia prirodzených hercov, ktorí nevedia zahrať svoje naozajstne „ja“? Prečo si prisaháme lásku a večné priateľstvo, ak nie sme schopní túto prísahu dodržať?
Ťažko by som na tieto otázky jednoznačne odpovedala. Áno! Je to individuálne... Sú ľudia, o ktorých by sme nikdy nepochybovali, a pritom nás sklamú... Sú ľudia, od ktorých by sme nikdy nič neočakávali a pri tom nás podržia, keď sa na nás vyserú naši pseudokamaráti... Je jedno rečenie, ktoré hovorí: Dôveruj ale preveruj. No existuje spôsob, ako si naozaj preveriť úprimnosť ľudí, ktorí nás obklopujú?
Toď som bola na stretku. S dotyčným mladým, príjemne vyzerajúcim mužom som si písala nejakú dobu, až sme sa na základe množstva spoločných názorov a záujmov rozhodli stretnúť. Čakala som na autobusovej zástavke. Ešte pred tým ako mladý muž došiel, zastavil pri mne neznámy asi päťdesiat ročný muž, a silou mocou ma chcel odviesť i na koniec sveta. Samozrejme, že som odmietla... O malú chvíľu došiel mladý muž... Bol presne taký pekný ako na fotografii... Nasadla som do auta a pozdravila som ho. Ako náhle začal rozprávať, cítila som sa zvláštne, pretože sa úplne vymykal mojim očakávaniam... Dali sme si večeru a po nej sme sa chystali ešte niekam na drink. Zrazu mi povedal: „Ja by som s Tebou nikdy nič nedokázal mať.“ Táto veta ma zarazila. Odpovedala som: „Vysaď ma!“ Ako náhle auto zišlo z môjho obzoru rozplakala som sa. Neplakala som z dôvodu, že by mi bolo ľúto, že ma takto razantne odmietol... Plakala som od šťastia! Bola som taká zarazená jeho úprimnosťou, až mi to vyčarilo slzy šťastia...
Kiež by nám všetci ľudia, bez ohľadu na to, či sú pre nás cudzí, alebo blízky dokázali hovoriť na rovinu svoj názor!
Nejestvuje na to žiaden návod... Nedokážeme rozpoznať pravdivosť ľudí, no na druhej strane vieme rozpoznať sami seba. A tam by mala začať i naša cesta za krajším svetom - za svetom bez kvázi morálnych opôn...
