Na dvere sa neklope, na dvere sa búcha.
Človek ráno vstane s divným pocitom. Oblečie sa, pozrie sa do zrkadla, a zrazu mu príde všetko zlé. Cítiť sa príšerne vo svojej vlastnej koži, to je tak nepohodlné... Ten tesný pocit zvonka z nás robí sardinky natlačené v hliníkovej konzerve v preplnených poličkách supermarketu. Niektoré situácie v našom živote nás nútia zakryť svoje nedostatky pod dlhý huňatý sveter a zabarikádovať sa niekam do ľudoprázdnych izbičiek našich prázdnych príbytkov. Ak sme na ulici nasadíme si na oči čierne okuliare aby nik nevidel náš nepríčetný plačom naplnený pohľad. Potrebujeme sa proste skryť pred týmto svetom, pretože ho vnímame ako najväčšieho a najnekompromisnejšieho kritika... Hovorí sa, že zdanie klame, že knihy sa nemajú súdiť podľa obalu a predsa máme z toho obavy... No predsa len dokážeme našu vonkajšiu stránku ovplyvniť. Drbák na čele zamaskujeme korektorom, tučné kyty dlhým svetrom (ruka hore pre vykysnutú dievčinu zo stánku na stanici, ktorá svoje oblé krivky maskuje lesklými legínami), mastné vlasy čapicou... No čo ak nám hapruje naša vnútorná stránka? Existuje spôsob ako zakryť naše výčitky pred našim svedomím? Pred svetom sa dá schovať, ale ako sa schováme sami pred sebou?
Niektoré veci v našich životoch proste nevychádzajú podľa našich plánov a podľa našich predstáv, ale je to dôvod aby sme sa schovávali pred sebou samými? Môže nás náš nevydarený sen prinútiť vytiahnuť bielu vlajku na znak kapitulácie? Môže nenaplnený sen spôsobiť to, že prestaneme snívať? No ak máme pocit, že sa máme pred sebou schovávať, neznamená to, že sa na nás ukazujú príznaky schizofrénie? Veď predsa naše svedomie by malo byť kompatibilné s našimi skutkami. Ak niečo robíme, a páči sa nám to tak to naše svedomie schvaľuje... No čo, ak sme urobili niečo, v čom sme zlyhali? Malo by nás za to naše svedomie trestať a karhať? Opak je pravdou!
A tak sa zdrvený prehrou v prvej bitke vydávame s drevenými mečmi bojovať proti nášmu smútku... Hoc je smútok vyzbrojený strelnými zbraňami skúšame to. Prečo? Pretože nezáleží na tom, akú silu majú naše paže, ale na tom, aký dosah majú naše myšlienky. Naše túžby a sny sú silnejšie ako prekážky, ktoré sa nám pri ich napĺňaní kladú pod nohy.
Sme ako mravce. I keď sa zdáme byť veľmi malými a krehkými bytosťami, dokážeme uniesť niekoľkonásobok našej hmotnosti.
Sme ako divoké kone v svetskom zajatí... Ak budeme veriť a snívať narastú nám krídla a vzlietneme k nebesám ako bájne Pegasy.
A tak sa po bolestivom páde na kolená odrážam od zeme, skladám z očí čierne okuliare a kráčam vpred. Mám strach a trasú sa mi kolená ale viem, že to pomaly rozchodím a čoskoro nadobudnem takú silu, že budem schopná niesť svoje „ja“ ako pierko a prekonám všetko, čo sa mi postaví do cesty.
