Myslím ako mám? Myslím ako mám!
V období, keď sa naša duša cíti zranená a beznádejne stratená hľadáme zväčša východiská, ktoré nás povedú do starých koľají. Niekde do období, keď sme neriešili a nezaoberali sa práve tým, čo našu dušu zranilo. Budujeme si alternatívne plány na pokojný život, ktorý so sebou nebude prinášať to duševné dusno, ktorého sa potrebujeme zbaviť. Je to správne? Je správne uzatvoriť sa možnosti urobiť svoju dušu opäť šťastnou , len preto lebo sme sa popálili?
Strach a sklamanie je práve to, čo naším dušiam bráni k ich opätovnému rozkvetu... A tak prečo im dovolíme aby boli silnejšie ako túžba, vzrušenie, objavovanie? Ak nás bolí duša stávame sa slabšími ako sme boli? Prechádzame nejakou transformáciou? Je vôbec správne podľahnúť strachu...
Myslím si, že pravdepodobnosť, že v živote nastanú dve rovnaké situácie je asi tak mizivá ako že po hodení dvojky do búdy vyťukám stotisíc eur. Tak prečo nevziať odvahu a neisť do všetkého nového s hrdosťou a vztýčenou hlavou?
Duša je ako tehlová stena. Je to celok poskladaný z malých červených tehličiek. Niektoré tehličky poznačil čas, niektoré ľudia... Avšak duša má jednu neuveriteľne krásnu vlastnosť. Vie sa zmieriť so všetkým čo sa stalo. A tak beriem do ruky farby dúhy a maľujem tie ošarpané tehličky... I keď tam ostávajú ryhy či priehlbiny, pod novým náterom ich temer nevidno. A tak tam naveky ostanú a všetko to zlé sa naučíme vnímať v inom svetle, v inej farbe - v takej farbe akú usúdime za správnu. Niet suverénneho víťaza medzi negatívnymi a pozitívnymi pocitmi....
My sme ten jediný rozhodca, ktorý môže uznať víťazstvo tej ktorej strane. A tak načo sa báť? Máme sa báť samých seba? To rozhodne nie! Vezmite si pastelky, urovnajte myšlienky a nakreslite na vaše duše tie najkrajšie obrázky, lebo vy všetci ste takí krásni ako vaše duše. A to či budete šťastní alebo nie je len vo vašich rukách. Tak načo čakať a báť sa? Hor sa do života na plné obrátky, aby ste nikdy neľutovali, že ste niečo neurobili...
