Márnosť nad márnosť nad Bagdadskou dušou mou...
Je známe, že ľudia majú 5 zmyslov - zrak, hmat, čuch, sluch a chuť.... Ale kde je ten najdôležitejší zo všetkých? Čo vnímanie vnútra, čo volanie duše, čo hlas srdca? Intuícia?
Ako je možné, že intuíciu nevnímame ako zmysel - veď napokon nemusíme mať ani jeden z 5tich zmyslov a aj tak by nás intuícia viedla určitým smerom - tam kam chceme naozaj ísť...
Ako je možné, že keď niečo konáme a i napriek tomu, že nám to naše vnútro nepovoľujeme urobíme to? Má intuíciu každý? Alebo je u niekoho len tak slabo vyvinutá, že ju proste ostatné zmysly prebijú?
Občas konáme „bezhlavo“. No nie je práve táto bezhlavosť ten šiesty zmysel?
Ak veci vidíme v správnom svetle a páčia sa nám, ak cítime ich pravú chuť a chutí nám, ak sa ich dotýkame a je nám to príjemné, ak ich počujeme a prináša nám to neopísateľný hudobný zážitok, ak sa nám páči ich vôňa a po vykonaní tejto veci nemáme chvenie pri duši, konáme správne?
Je nutné vyberať si vždy tie dokonalé zmyslovo ohraničené veci namiesto tých neistých a intuitívnych?
A vôbec, sme vlastne schopní konať tak ako nám intuícia káže?
Áno sme. Len máme strach - máme strach stať sa rebelmi vlastných životov a plávať proti prúdu divokej rieky. Dajú sa tieto hranice strachu prekročiť?
Pokiaľ neurobíme prvý malý krôčik k vnútornému rebelizmu, ktorý prináša chvenie tela, žalúdka, spánkov a usmiatych kútikov pier, tak vlastne ani nie sme duše...
A ja chcem byť dušou...
