Lepšie vrabec v hrsti, ako holub na streche
Keď spoznáme niekoho nového a nejakým spôsobom zapôsobí na nás veľmi sympaticky, snažíme sa aby sme v jeho očiach vyzerali sympaticky aj my. Možno sa na stretnutie s ním vymódime, i keď to nie je náš štýl alebo si naštudujeme diskografiu jeho obľúbenej kapely, ktorá nám odteraz nič nehovorila. No je tento prístup správny? Časom sa človek začne strácať v sebe a v tej svojej takpovediac vytvorenej novej osobe (možno to nazvať aj nejaké falošné „ja“)
„Ahoj volám sa Mária a dnes Vás budem obsluhovať!“ Pribehne sympatická mladá čašníčka k stolu - na tvári má vyčarený nefalšovaný americký úsmev na dva prsty a hlas znížený o dve stupnice pretože chce pôsobiť naozaj milo. Pritom je čašníčka Mária obyčajná žena s bežnými problémami vo finančnej či sociálnej sfére. No za túto pretvárku je dosť možné, že dostane prepitné o 20% vyššie ako jej unudená kolegyňa. Z profesionálneho hľadiska sa oplatí sem tam zahrať nejakú tu hru - respektíve použiť všetky nástroje na to aby sme si na pracovisku vytvorili vhodné podmienky pre prospešnú prácu.
No je nutné túto pretvárku využívať i v súkromnom živote? Prvý dojem je aj konečným dojmom? Ak na prvý dojem niekoho považujeme za nesympatického tak si už nevieme predstaviť, že si raz budeme rozumieť. Jednoznačne si myslím, že skrývať svoje pravé ja je totálny nezmysel. Ak sa na niečo hráme, respektíve klameme, skôr či neskôr sa nám to začne miešať a prezradíme svoju pravú identitu. Tým je dosť možné, že i sklameme osobu, pred ktorou sme sa pretvarovali, pretože zrazu v nás uvidí niekoho úplne cudzieho.
Nie je lepšie vyjsť s pravdou von hneď a na rovinu? Veď napokon týmto spôsobom si len ušetríme čas, ktorý strácame keď sa pohybujeme niekde medzi realitou a ideou. Napokon koľko máme priateľov, o ktorých sme si mysleli, že si nemáme čo povedať a dnes dobre, že sa na rukách nenosíme?
Je jedno ako sa obliekame, čo čítame, ako rozprávame, čo počúvame, ako sa stravujeme... A vôbec všetko je jedno. Hlavné je aké sme osobnosti a aké máme vnímanie tohto sveta. Darmo si s niekým nanútime kamarátstvo (či nedajbože niečo vážnejšie ako napríklad vzťah), keď naše osobnosti nič nespája. Kamaráti, rodina a známi, ktorí nás majú naozaj radi, nás milujú a akceptujú so všetkými našimi „chybami“. Preto ostaňme takí, akí sme v skutočnosti a získavajme, budujme a udržiavajme si vzťahy s našimi naozajstnými spriaznenými dušami. Veď naše naozajstné „ja“ je to čo z nás robí osobnosť a žiadne tuctové individum... Je čas ukázať kto naozaj sme.
