Keby to bájny Achilles neprojel, ešte by mal pätu...
Ľudia sú prevelice zvláštne tvory. Hlavnou charakteristickou črtou tohto živočícha je nenažranosť a sebeckosť. V snahe dostať čo najviac, či ešte viac ako je nutné sme schopní zabúdať na etické, či morálne zábrany, ktoré nám boli vštepované do našich hláv od útleho detstva, v snahe našich rodičov, či dospelých rodinných príslušníkov, urobiť z nás kvalitne vyzreté víno. Neustály pocit nespokojnosti a neuspokojenia sa je príčinou, prečo sa z nás stávajú egoistické svine, ktoré sa čvachtajú v bahnách svojho vedomia. Bahno postupne zakrýva i posledné kúsky svedomia až nakoniec prídeme i o posledné náznaky sebaúcty.
Dalo by sa to prirovnať k závislosti na topánky. Kúpite si jeden drahší luxusnejší pár a čo nevidieť ich máte plný botník... A tak si kladiete otázku, „čo teraz?“ a i keď vám vaše logické myslenie napovedá, že by bolo dobre prestať, vy si kúpite radšej nový ešte väčší botník, aby ste mohli mať výhovorku pre uspokojenie svojich nadbytočných potrieb.
V každom z nás drieme kúsok malého dieťaťa... I keď si uvedomujeme, že na horskú dráhu sme už príliš veľkí, máme radi ten adrenalín pri strmej jazde nadol. Milujeme pocit natraseného žalúdka a i po tom ako sa vedľa horskej dráhy poriadne vygrckáme ju o rok, či skôr navštívime opäť. Prečo máme chuť neustále meniť svoje životy na adrenalínovú jazdu? Sme prirodzení hazardéri? Ovláda náš život viac pud ako rozum?
Časový nesúlad medzi chvíľami spokojnosti a bláznivého dobrodružstva... Ak máme všetko čo je k životu treba, stáva sa z nás tichá hladina oceánu. I keď milujeme odraz mesiaca v jeho pravidelne kolísajúcich sa malých vlnách, chýba nám poriadna vlna na ktorej by sme si mohli zasurfovať. Ak máme všetko, čo je k životu treba, ustáli sa nám pulz a my si prestaneme uvedomovať , že po každom cunami príde obdobie biedy... Až keď nám pohľady padnú na roztrieštené chalúpky našich snov, uvedomíme si aká dlhá cesta viedla k ich vybudovaniu, a ako málo stačí na ich zničenie.
Najhorší je fakt, že ak sa raz vydáme cestou adrenalínového dobrodružstva, staneme sa na ňom viac menej závislí. Naše minulé snahy o vytvorenie sna sa rozsypú a voči stavaniu sna odznova začneme byť demotivovaní. A tak si kupujeme lístok na ďalšiu jazdu horskou dráhou. I keď sme už našim najbližším pogrckali oblečenie, a my sme sa dogrckali celí... No a čo? Však sa to operie! A tak skúšame prať. Hodíme to všetko do práčky, a v túžbe vytiahnuť z nej čisté veci zisťujeme, že reklama na nový Vanish nebola až tak dôveryhodná. Ostávame špinaví a to, že sa došpiníme ešte viac nás vôbec neserie. Zo šikovných gazdiniek sa stávajú nemotorné lemry, ktoré sa potápajú do špiny až po členky. Dajme si pohár, či dva poháre vína, a tú špinu si proste prestaneme všímať. No keď príde čas vytriezvenia, a ten skôr či neskôr príde, sme v tom až po uši...
Ľudia sú naozaj zvláštne stvorenia... Nenažrané a hlúpe prasatá... Ak by si každý z nás našiel chvíľku na zhodnotenie svojej spokojnosti, možno by nastal zvrat... Možno by sme si začali viac vážiť naše okolie i seba, a možno by sme konečne dospeli a prestali chodiť na horskú dráhu. Možno by bolo na čase dospieť, a nezavadzať tam, kde nás už netreba... Nechať priestor mladým a neskúseným. Tým, ktorí ešte nevedia, čo im prispeje k spokojnému životu...
Zrýchlený tep a podlomené kolená sú jeden z najúžasnejších pocitov, no bacha na to, aby nesignalizovali blížiaci sa infarkt.
