Když já měla šestnáct...
Každá etapa života sa raz končí, a iná začína... Zrazu sa človek nachádza opäť niekde na začiatku. I keď má za sebou dlhú, občas trpkú, no chvíľami radostnú cestu, zasa je začiatok... Zasa je začiatok, a človek nevie, čo zo svojho „osobního jmění“ si môže previesť cez hranice. Čo mu bude užitočné pri budovaní nového sveta, a čo ostane len historickou pamiatkou?
A tak tu sedím, popíjam kozmopolitána, fajčím mentolovú LMku, pozerám na portrét skoro fešného modela na kameňom obloženej stene a triedim... V rádiu znie: „Predstavte si, že sa veľmi tešíte na oslavu svojich šestnástich narodenín...“ Po dlhých žbľástoch o detailoch oslavy jednej čerstvej americkej šestnástky moderátor zaklincuje, že párty skončila, keď na oslavu vysypali fekálie... Potom škodoradostný smiech moderátora a spustí sa dáka diskofilná vypekačka...
Začala som spomínať: Aj ja som niekedy oslavovala šestnástku... Po chvíli blúdenia v spomienkach som si vynorila priebeh mojej oslavy. Odchod zo školy po prvej vyučovacej hodine... Park, vodka, brzda, žviachač značky Anjel pivnice a vtedajší kamaráti, ktorí sú dnes už len známymi...
Prinútilo ma to uvažovať nad tým, ako je možné, že tie kamarátske putá len tak zmizli... Ako je možné, že sa dokážeme tak rýchlo a nevedomky odcudziť? My... Čo sme si miešali krv a sľubovali si kamarátstvo naveky... A keď sme sa už odcudzili, koluje nám v žilách ešte stále tá zmiešaná krv?
Občas týchto ľudí (známych, ktorí bývali pokrvnými kamarátmi) stretneme. Letmo sa pozdravíme a každý ide ďalej svojou cestou... Občas si na nich z ničoho nič spomenieme... To v podstate znamená, že to kamarátstvo ešte nezaniklo, či? A ak sú tieto kamarátstva poznačené silným útlmom, budú nám kolovať krvinky večného kamarátstva ešte v krvi, alebo proste pominú?
Ak chceme dospieť, mali by sme niektoré veci z našich životov proste vyhodiť: zbierku obrúskov, to úzke tričko s infantilným motívom, ktoré už na seba neoblečieme (leda, že by sme si odrezali pol trupu), papierikovú komunikáciu s prvým frajerom, ba dokonca i tú etiketu z Anjela pivnice, ktorú sme si odložili z oslavy svojich šestnástich narodenín a povaľuje sa v šuflíku hneď vedľa rodného listu... I keď sú nám niektoré z tých zbytočností blízke, musíme ich proste vyhodiť preč...
Kto beží dopredu a pozerá si za chrbát, ten spadne... Preto by sme sa mali zbavovať všetkého, čo by nás mohlo pútať, a nútiť obzerať sa vzad...
Vyhadzovanie starých vecí môže vyzerať rôzne... Niekto nimi naplní kontajner... Niekto ich vyhodí von oknom... Niekto ich spáli... Ja sa spolieham na starú dobrú „krabicu spomienok“. Mám zázračnú krabicu spomienok, do ktorej sa zmestia neobmedzené množstvá vecí, ktoré pre mňa už dávno nemajú význam, no predsa len mi srdce nedovolí dať im definitívne Zbohom... Ja si idem dopredu to svoje... Neobzerám sa vzad a pracujem na tom, aby som sa stala dospelšou... Keď mi ide karta, tak na tú krabicu sadá prach... Keď strácam motiváciu ísť vpred, spomalím, vytiahnem tú zaprášenú krabicu a spomínam, pretože mi ešte stále koluje v žilách krv večného priateľstva...
