Jedno ticho a dve rýchle pošty
Ticho, prázdno... Bum! Tresk! Tresk! Blesk! Bola búrka. Milujem búrky, najmä v noci, keď ležím v pohodlí svojej veľkej postele v ktorej spávam spoločne so svojim milovaným notebookom. Bum! Hrom! Blesk! Samota, ničota... I keď je búrka za oknom a moja útulná izba mi ponúka dostatočný pocit bezpečia, je tu prázdno...
Niektoré poveternostné podmienky v nás dokážu vyvolať pocit potreby mať v našej blízkosti osobu, ktorá by nás chránila pred najväčším nebezpečenstvom - samotou. A v tej chvíli ma napadlo, že občas je lepšie mať po svojom boku i niečo nefyzického charakteru - online kamoša...
Niekedy pred letom som sa vyjadrila k veškerým sociálnym sieťam negatívne. Áno máme sa stretávať vonku na ulici, v MHDéčke, v bare, pri jazere, či na kopci... No po lete prichádza útlm v podobe jesene... Všetci tí super ľudia od jazera sa začnú kotúľať do sveta... A my stojíme pri tom jazierku sami a hľadíme na svoj odraz vo vode. Možno že sme tak sami, že sa začneme zhovárať s naším odrazom... Alebo si proste na chvíľu vytiahneme mobilátora a odpíšeme na RP...
Nie, že by som si protirečila... Len nemienim trpieť samomluvou!
