Jedna tridsiatka a dva prešľapy
Ach tie pařby! Dakedy nezabudnuteľné večery končiace sa v skutku nezabudnuteľnými spomienkami... Inokedy obdobne, len tie nezabudnuteľné spomienky ostanú zabalené v nejakom negatívne obale zloženého zo smútku, depresie, bolesti, či trapasu...
A tak sa ráno po tej pařbe budíte a po tom ako ste si overili, či máte telefón, peňaženku a nohavičky, overíte si i to, či máte všetkých priateľov. Po tej búrlivej pařbe pravdepodobne nemáte ani cent kreditu a tak sa obraciate na kamaráta interneta a píšete všetkým tým pařmenom. Najhoršie je, keď niekomu napíšete, a už sa vám objaví nápis „Zobrazené“ a on nie a nie odpísať. Tí naozajstní priatelia vám napíšu, že je všetko v poriadku. Možno vám poskytnú trocha úprimnej kritiky, ktorú so sklopenými ušami prijmete, pretože na nej naozaj niečo bude. Tí nenaozajstní kamaráti vás pošlú do zatratenia menom „Ignorace“... Napíšu vám ešte pár nechutných nadávok aby zdrtili vaše už i tak nešťastné svedomie a zablokujú si vás na veky vekov...
Po dvoch dňoch zdrvujúceho smútku a tlaku v hrudi sa skúsite opäť vrátiť do onej situácie, ktorá zmenila super nezabudnuteľnú pařbu na fiasko. Spomínate a vynárate z hlavy každý detajl... Uvažujete, prečo ste sa v tej chvíli nezachovali inak... No to najhoršie na tom je, že usúdite, že ste sa zachovali správne vzhľadom na všetky možnosti danej situácie. Prídete na to, že by iné zachovanie sa prinieslo so sebou ešte väčšiu spúšť!
Potom si opäť spomínate na ten večer. Začínate od znova... Úplne od začiatku. Od privítania ala B-complex, cez sfúknutie sviečok, ponad množstvo rozbitých tanierov s guľášom, od vodky s redbulom, k šampanskému a ku pitiu rumu po sto rokoch, od objatí naozajstných priateľov až k pitiu s cudzími pseudopriateľmi, cez opätovné použitie trápnej vety z rozprávky až ku zvracaniu a neskutočnému oknu... Pár necelistvých úsekov ako vás niekto dáva dohromady motivujúcimi slovami a povzbudzujúcim podopieraním... Napokon si spomeniete na nemenší trapas vo vnútri vašej predsiene... Večer ako naozaj!
Včera padal prvý sneh! Ó ako neznášam sneh! Ó ako neznášam zimu! No po tom ako som pár minút stála a nechala sa oprášiť jemnou vrstvou čerstvého, vlhkého a studeného snehu, chcela som sa stať na chvíľu Zemou. Tou Zemou, ktorú pokrýva vrstva mrazivého bieleho poprášku. Zemou, ktorá môže na chvíľu zamrznúť, zregenerovať sa, oddýchnuť a nemyslieť na nástrahy jesene... Čakala by som na jar a pevne verila, že z toho pomiganého zlého svedomia nevzrastie žiadna burina. Že cez zimu zamrzla a dám jej večný zbohom formou: „Čo si nepamätám to sa nestalo!“
A tak teda Hastala Vista! Čo sa stalo to človek nenapraví... Lež žiadne ospravedlnenie neospravedlní to, čo nechce byť ospravedlnené. Napokon musím skonštatovať, že až na ten záver večera to bola úžasná pařba plná úžasných ľudí! Síce zakončená neúžasným koncom, no ať v spomienkach ostane len to skvostné a potešujúce!
P.S: Venované všetkým tým, ktorí ma nezavrhli za moje zriedkavé alkoholové prešľapy!
