Jarné upratovanie
Nevinnosť... Existuje hranica medzi vinným činom a prehreškom? Je možné premeniť pocit previnilý na pocit nevinný?
Prvá jarná búrka. Studené kvapky mi kropia tvár ako malé ostne odpustenia. Jarou začína všetko odznova. Spopod snehovej pokrievky sa vynárajú prvé steblá trávy. Začínajú pučiť stromy. Krajina sa prebúdza z ticha... Štebot vtáctva a silné jarné lúče... Život.
A čo my? My, duše blúdiace po mokrom chodníku po jarnom daždi? Cítime sa čistejšie? Dokážu kvapky studeného dažďa zmývať naše viny? Sú chyby, ktorým sa dá vyhnúť. Sú chyby, ktorým sme sa nevyhli, lebo sme nechceli. Sú chyby, ktoré sme urobili len preto, že sme reagovali až moc nerozvážne... No jestvuje cesta ako sa s tými chybami vyrovnať a kráčať ďalej s čistým štítom?
Každou sekundou prší hustejšie a silnejšie... Som celá mokrá. Studené kvapky vody ma preberajú k životu. Som taká svieža. Som pripravená vykvitnúť ako kvet a začať odznova.
Jeden pohľad... Stačí jeden jediný záblesk spomienky. Jeden predmet, vytvárajúci silný vnem dňoch minulých. Zabudnúť... Prečo zabúdať?
Je nevinnosť vlastnosťou nenávratnou? Rodíme sa ako čisté duše a už prvý omyl nášho života z nás robí obžalovaných. Sediacich a pripútaných v cele predbežného zadržania. Onedlho sa začne súd. Nervozita, frustrácia, depresia... Prosím, postavte sa. Dnes vás bude súdiť Vaše svedomie!
A čo teraz? Pred nemilosrdným sudcom? Pred našim svedomím? Sklopiť hlavu a dívať sa do zeme, alebo sa postaviť a obhajovať svoje činy? Nech naše pocity stanú sa nám obhajcami. Nech naše zážitky stanú sa dôkazovým materiálom...
Po vyhratom súdnom spore odomykajú mi putá. Vyzliekam si oranžovú kombinézu a po dlhých zimných mesiacoch strávených vo vyšetrovacej väzbe otváram brány slobody. Jarné slnko mi hladí tvár a ja som pripravená žiť. Žiť naplno! Nie robiť chyby a omyly! Riadiť sa pocitmi a zbierať spomienky.
Veď ten, kto je vinný dostane doživotie... Nie je to len o dobrom obhajcovi. Je to o nespornej a dokonalej, ničím nevyvrátiteľnej harmónií obhajoby a priložených dôkazov.
Hovorí sa, že čas zahojí všetky rany... No aké množstvo času je potrebné, aby zmyl tie najomylnejšie omyly nášho bytia? Ako zabudnúť? Zabudnúť sa dá na znenie Pytagorovej vety... No dá sa naozaj zabudnúť na chyby, ktoré nás doviedli až sem? Na míľniky nášho včerajška, ktoré nám priniesli dnešok...
Na chyby sa možno nezabúda. Preto sa pozerám svojmu svedomiu priamo do očí a viem, že pred súd sa už nedostanem. Pretože včerajšok mi ukázal cestu, ktorou kráčam keď mám naplánované do krajiny mojej budúcnosti.
Som nevinná!
