Idem hore! Hore! Hore! Hore!
Neúspechy, úspechy, skoro úspechy a úplné neúspechy, ale aj najvydarenejšie úspechy a polo úspecho-neúspechy. Ako moc pôsobia naše úspechy/neúspechy na naše životy?
Ak máme obdobie, kedy sa to úspechmi len tak hemží, prestaneme ich vnímať a stanú sa pre nás dákou takou každodennou rutinou. Postupom času ich prestaneme nazývať slovom „úspech“ a nahradíme ho vetou „Pohoda, dal som to! Však ako vždy.“ Stúpajúce sebavedomie otvára brány odvážnosti a núti nás nasadzovať latku našich cieľov (o ktorých si samozrejme myslíme, že ich na 100% zvládneme) vyššie a vyššie. No čo ak do nášho zázračného kolobehu úspechov, kedy sme na vrchole svojho rozkvetu a sebavedomia, príde čo i len jeden neúspech?
V prípade neúspechov funguje princíp na presne opačnej báze. Každým jedným neúspechom naše sebavedomie klesá a z toho krásneho vysokého mouneverestického vrcholu padáme rýchlo ako lavína. Ani sa nenazdáme a padáme ku dne až sa nakoniec ocitneme niekde na hnojisku po kolená (alebo nedajbože po krk) vo výkaloch nášho zničeného ega.
Môže jeden neúspech zboriť kopec úspechov? Povedala by som, že áno. Pretože na tom krásnom nerušenom úspechmi vybudovanom kopci nastane zrazu nečakaný pohyb smerom nadol a spôsobí masívne zemetrasenie najvyššieho stupňa Richterovej stupnice. Ale?
Áno vždy a všade sa nachádza nejaké pomyselné „ale“, ktoré je schopné situáciu vždy obrátiť na úplne nepredpokladanú stranu. Ak by sme si dokázali ceniť naše úspechy i vtedy, keď v nás evokujú už pocit rutinnej záležitosti, nedovolili by sme našim neúspechom ohroziť náš Mount Everest!
Čo z toho vyplýva? Asi len toľko, že neúspechy nemajú žiadnu pridanú hodnotu, ktorej by sme mali venovať toľko pozornosti ako úspechom. I keď nás naše neúspešné životné skúšky bolia (dakedy aj fyzicky) sú to predsa len úspechy s predponou „ne“. Čiže ne-stoja za to aby nás nejakým spôsobom rozptyľovali. Sú to udalosti, ktoré sa stávajú i tým najúspešnejším... No ak úspešní chceme byť, musíme zaujať k nim flegmatické stanovisko.
A tak, načo sa vôbec pozastavujem nad touto témou? Pretože ešte pred pár minútami som bola zdrtená z môjho neúspechu. Ešte pred pár minútami mi tiekli slzy z očí a bránili ma pozerať sa na vrchol môjho pohoria: Na moje úspechy. A tak sa teraz kukám hore a mám v paži.
A zazvonil zvonec, a príbehu o neúspechu bol koniec, pretože nakoniec všetko dobre dopadlo a všetci žili šťastne a veselo až do smrti.
P.S: Vždy keď človek spadne na hubu, tak sa predsa postaví a ide si ďalej to svoje.
