Harmonogram bez harmónie...
Kde bolo, tam bolo, na malebnom predmestí pri ešte malebnejšom mestečku, v ktorom každý každého poznal, a každý každého s úsmevom na tvári pozdravil, žila jedna žena, ktorá celý život túžila žiť na predmestí tohto malebného mestečka, kde sa každý s každým zdraví s nefalšovaným úsmevom na tvári. Aby toho nebolo dosť, tak si táto žena splnila i ďalšie svoje sny. Keďže si vysnívala, že svojho milovaného manžela stretne úplnou náhodou, tak sa tak i stalo. Naozaj úplnou náhodou, keď kráčala na rannú šichtu do práce narazila do mladého pohľadného muža s nefalšovaným, krásnym a snehobielym úsmevom a do roka a do dňa sa uskutočnila jej vysnívaná svadba. Deväť mesiacov po svadbe prišiel na svet syn, o ďalších deväť mesiacov prišla na svet dcéra. A tak si táto spokojná žena nažívala šťastne, pretože všetko klapalo presne podľa jej predstáv a plánov. A zrazu nič...
Každý človek sa jedného pekného dňa nejakým spôsobom uvedomí, a začne uvažovať o svojej budúcnosti. Vytvára si krátkodobé a dlhodobé plány do budúcnosti, špekuluje nad strategickými, taktickými a operačnými cieľmi svojej budúcej existencie. S obrovským elánom sa púšťa do plnenia stanovených plánov. Ak má dostatočné nasadenie a sústredenie, tak sa mu hravo (dakedy i s menšou alebo väčšou zápletkou) darí uskutočňovať jeho sny. No ak to ide až moc dokonale, ocitne sa v situácií, kedy mu dlhodobé úsilie, ktoré vynaložil na dosiahnutie cieľa prináša neprimeraný pocit radosti z uskutočnenia jeho plánu. Radosť z úspechu sa stáva bežnou súčasťou jeho života... Časom sa stáva tak namotaný na svoje plány, a ich plnenie, až úplne zabudne na to, aké to je veci nechať len tak plynúť.
Ak sa moc zaoberáme len našimi vysnenými cieľmi stávajú sa z nás akísi maniaci, hrajúci Crasha Bandicoota. Rýchlo sa dostaneme cez všetky levely, pozbierame všetky jabĺčka, rozbijeme všetky škatule, pričom nestratíme ani jednu Umbakarnu. I keď sa nám podarí dostať sa do bonusových kôl, má to jednu obrovskú nevýhodu... Pri tom hladkom priebehu hry strácame pocity napätia a adrenalínu. Nuda... Ak máme ešte tesne pred koncom Čínskeho múru už len jednu Umbakarnu, zapájame do hry väčšie úsilie, pričom pociťujeme pocity nádeje, no i strachu a neistoty. Práve tieto pocity sú tie, ktoré nám napomáhajú viac si užívať naše úspechy. Predsa len radosť tesne po strese to je šok.
Hovorí sa, že neplánované akcie sú najlepšie. S tým sa jednoznačne stotožňujem. Práve vďaka spontánnym rozhodnutiam mám plnú hlavu bláznivých, nevšedných a nezabudnuteľných spomienok, na ktoré sa nedá zabudnúť, a pri pomyslení na ne so mnou lomcujú moje pocity a dodávajú mi pocit eufórie a šťastia. Na druhej strane sa v istom zlome nášho života stávame zodpovednými osobami, ktoré majú svoje povinnosti a záväzky. Pri tom je nutné, aby sme si budovali plány do budúcna a aby sme mysleli na zadné vrátka. Avšak je nutné naprogramovať sa ako časovaná bomba? Robiť veci len cielene? Sústrediť sa až tak?
Tik Tak, Tik Tak... Beriem kliešte a štikám. Som opatrná a obozretná. Používam svoju logiku. Po jednej farebnej škále káblikov zistím, že mi ostala polovica káblikov rovnakej farby - mám v paži - štikám len tak ako sa mi zachce... Ak poštikám správne - posuniem sa ďalej v plnení svojich snov. Ak štiknem nesprávne - vybuchne bomba... Ale kto vie, či to nie je bomba, ktorá vyhodí do ovzdušia milióny sladkých a slastných cukríkov Ferrero Rocher?
A tak si hovorím, že ak by som sa mala riadiť srdcom i hlavou, rozumom i pudmi, logikou i nezmyslami, mala by som sa riadiť pravidlom PP (čítaj PéPé) = Pravidlo „Plánuj, ale Prepínaj“, ktoré je v podstate zlatou strednou cestou. Plaviť sa cielene vpred, a pritom sa nechať unášať prúdom rieky...
Hlavným dôvodom, prečo som sa dnes zamýšľala nad plánmi a cieľmi môjho budúceho života je fakt, že pri plnení plánov strácam schopnosť mať pocity. Je jedno, či negatívne, či pozitívne. Podstatou je to, že nemať žiadne pocity je ako piť z prázdneho pohára. Vytvorením cieľa otvárame fľašku s vodou a pracovaním na plnení cieľa napĺňame náš doteraz prázdny pohár. No aké je to piť stále len čistú vodu? Ľuté... Preto si život treba občas osladiť, či posilniť. Ak do pohára nalejeme džús, alebo rovno vodku, stane sa nám podnetom pre naše chuťové receptory... Začneme mať opäť pocity.
Dnešný deň, 6.5.215, je Medzinárodným dňom bez diét. A tak i keď držím prísnu diétu otváram uprostred noci chladničku a hreším... :-)
