Cválam, chodím, behám, idem, nezastavím.
Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma (Košicoch, Vatikánu,atď)... Počas nášho putovania týmto svetom navštívime množstvo miest. Niektoré sú blízko, iné zas ďaleko. Z niektorých miest máme krásne zážitky a fotky. Na niektorých miestach sme si fotky neurobili, a predsa sa nám zaryli tak silno do pamäte... No máme každý vlastne ten svoj Rím? Je pre každého z nás určený cieľ našej cesty? Je podstatné miesto na ktorom sa nachádzame? Nie je to skôr o ľuďoch?
Búrlivý život plný spomienok zvykne narušiť príchod povinností a záväzkov, ktoré sú v našich životoch prioritnejšie ako zábava a zážitky. I keď i s týmito záväzkami a povinnosťami príde i kopec krásnych chvíľ, nikdy to už nebudú také chvíle ako za čias bezstarostného mládi. Po viacerých odmietnutiach stretnutí s kamarátmi, ktoré ste museli „obetovať“ pre vaše povinnosti a záväzky na vás zrazu príde pocit smútku a nenaplnenia. Nie preto, že by ste ľutovali alebo nenávideli svoje povinnosti a záväzky. Preto, lebo cniete za starými dobrými časmi, za zábavou, za uletenými spontánnymi nápadmi...
„To bola pařba!“ Stretnúť sa s niektorými ľuďmi sa veľakrát nesie v duchu oddávania sa spoločným spomienkam. Vracať sa na miesta minulé a znova ich prežiť. Neraz ma napadne myšlienka vymyslenia stroja času, aby som sa mohla vrátiť na dané miesto a situáciu zažiť znova. Často si želám, aby som mohla byť opäť mladá. Nie vrátiť čas, ale opäť prežiť duchaplné i neduchaplné zážitky starých čias. Užívať si to tým istým spôsobom: stopovať autá s ceduľkou s nápisom „peklo“, tancovať na pódiu od začiatku až po koniec party, ocitnúť sa s neznámymi ľuďmi, ktorí sú odrazu vašimi známymi, piť alkohol na sekeru, začínať v piatok poobede a končiť v nedeľu podvečer...
Čas nemožno vrátiť, ani stroj času zatiaľ nikto nevymyslel... Preto zatváram oči... Predstavujem si tie chvíle a tie miesta... Je to krásne, no najkrajšie na tom je, že mi to vždy prinesie chvenie tela i duše.
A tak si ďalej putujem po svojej cestičke do Ríma. Do Ríma, ktorý pre mňa nie je symbolom Kolosea a antickej kultúry, ale do Ríma, ktorý je synonymom radosti, zábavy, spomienok, zážitkov, občas i trapasov, či bolehlavov, priateľstva... Ríma, cesta do ktorého je život. I keď si teraz vyberám priamejšie cesty, moje chodidlá nikdy nezabudnú kade kráčali...
P.S: Chcela by som týmto spôsobom vyjadriť vďaku všetkým ľuďom ktorých som stretla po ceste do Ríma. Chcela by som, aby vedeli, že boli všetky tie momenty bláznenia pre mňa neskutočne vzácne, že na ne nikdy nezabudnem, a že som šťastná, že som kráčala práve tou cestou. Tou cestou na ktorej som stretla iných putovníkov... Tou cestou, ktorú milujem, milovala som a milovať budem.
