Aj drevorubač sa utne, a nezavesí kariéru na klinec...
Sklamania. Kto v živote aspoň raz poriadne nespadol na hubu, tak vlastne ani nevie, čo je život. Koľko sklamaní treba za život prekonať, aby sme sa im dokázali vyhýbať? Stačí k ich predchádzaniu opatrnosť? Je zlé ak začneme krátko po nepríjemnom páde opäť vidieť veci v pozitívnom svetle? Je treba prestať dôverovať, ak sa už nechceme sklamať?
Keď sa to tak vezme z toho sklamaného uhlu pohľadu tak je život jeden veľký kolobeh sklamaní. Prvý rozchod, druhý rozchod, tretí rozchod, štvrtý rozchod, stoosemdesiaty šiesty rozchod... Prvé Fx, opravené na druhé Fx, zaplateným rektorským termínom zachránené na E, ktoré má aj tak hodnotu Fx... Prvá prihorená polievka, druhá prihorená polievka, presolené rizky, zbabraný sviatočný obed, koláč s roztečeným krémom, profesionálne vyzerajúci zákusok, do ktorého sme pridali soľ namiesto cukru... Prvý pokus na blond vlasy vyšiel na oranžovo a druhý na svietiacu kuriatkovo žltú... Prvý pokus ušiť si z maminých šiat z civilného sobáša sukňu dopadol katastrofálne... A ty ešte stále niečo v živote skúšaš?
Ale napokon ak by sme zahodili nádej a dôveru i po zmarených pokusoch a sklamaniach, nikdy by sme sa nedočkali toho pravého zaslúženého výsledku... Zrazu po niekoľkých galibách sa veci začnú dariť. Vlasy na tretí raz naozaj chytili na blond... Mama si kúpila nové šaty... A raz dva tri hranolky nemajú chybu. Možno zistíte, že váš potencionálny partner sa vždy nachádzal vo Vašej blízkosti a zrazu je to všetko tak ľahké a zapadá do seba...
Sklamania k životu patria... Možno sa dá byť opatrný... Ale nedá sa vyhnúť tomu čo nás čaká - to nás proste neminie. O tom ako moc nás ďalšie sklamanie zlomí rozhodujeme sami... Treba si len uvedomiť, že mnohé životné pády len bolestivo vyzerajú - no v podstate nebolia. A v otázke dôvery, nejde až tak o dôveru k ostatným subjektom sklamávacieho procesu. Ide o to ako dôverujeme sami sebe...
