Adolescent na scéne
Kto nikdy neschybil,
ať do mňa hodí šutrom alebo bárs čím, čo mu pod ruku príde!
Kto nikdy neľúbil,
ať rýchlo začne ľúbiť, bo nikdy mu dobre nebude...
Kto nikdy nepadol,
ať nenechá sa uniesť silou moci.
Kto skoro zaľahol,
ten prišiel o čaro neskorej noci.
__________________________________________________________________________________
Zmätky!
Nevieme, čo nám bráni v tom, aby sme boli spokojní, ale vieme, čo nás robí nespokojných... Naša vedomá nevedomosť je pre nás deprimujúca a prináša nás do nepríjemných myšlienkových stavov... V hlave sa nám vytvára more otázok, na ktoré nepoznáme odpoveď... Sme zmätení... Zabúdame sa pozrieť na situáciu z tej druhej strany - zo strany nevedomej vedomosti. A tak si na naše otázky odpovedáme otázkami a motáme sa vo víre chaosu, ktorý nahromadili všetky tie nezodpovedané otázniky...
Stále očakávame, že nám niekto na tie otázky odpovie... Keď odpovede neprichádzajú, stávame sa kôpkami nešťastia. Vtedy je čas na to, aby sme si proste odpovedali sami. Aby sme sa stali racionálne uvažujúcimi realistami, ktorí nestrácajú svoj iracionálny svet v podobe snov a túžob. Smútime, ak si na jednotlivé otázky odpovieme negatívne... No zabúdame, že každý jeden nenaplnený sen za sebou zanechá priestor na vytvorenie sna nového, cieľa dosiahnuteľného...
Zmätky treba proste zamiesť.
__________________________________________________________________________________
V ten deň kráčala dievčina lesným chodníčkom k svojmu domovu, ktorý bol zakotvený na miernom svahu neďaleko smrekového lesa. Okolo chodníka sa sem tam ponevieral buk, či lipa. Pomaly padajúce listy hojdajúce sa vo víre jemného vánku symbolizovali príchod jesene. Zrazu ju dačo prinútilo zastaviť sa. A tak stála a kochala sa tou krásou navôkol... Zamyslela sa... Spomínala na všetko dobré i zlé, čo sa jej v živote prihodilo. Všetko sa jej zhrnulo do jedného pocitu - bola pokojná. Vedela, že nič nezmení, no vedela i to, že ak by mala možnosť niečo meniť, nechce ju... A tak tam stála... Myšlienky, ktoré ešte včera v nej vyvolávali bolesť a trápenie boli zrazu bezbolestné... Myšlienky, ktoré jej vháňali slzy do očí, sa premenili na neviditeľný plášť... Nebola spokojná... No mala čosi krásne a vzácne - pokoj na duši... Stala sa z nej žena!
